Na úvod trochu veselosti
Novú divadelnú sezónu Martinčania odštartujú 11. septembra prvou časťou úspešného sitkomu o našich národných dejateľoch (www.narodnycintorin.sk), o deň neskôr bude v programe jeho druhá časť. Na úvod sezóny nezaškodí oprášiť si v pamäti hlavnú líniu a konanie postáv, ktoré odpočívajú na martinskom Národnom cintoríne. Veď už v druhej októbrovej dekáde do repertoáru pribudne nová, v poradí už tretia časť divadelného sitkomu. V ľahkom komediálnom tóne sa bude niesť aj inscenácia 5 za jednu (17. 9.), Divadelná komédia (18. 9.) a repertoárová stálica 1+1=3 (14. a 28. 9.). No nielen smiechom je divák živý...
Prečo sa vybrať na Záveje?
Medzi vážnejšie „kusy“ septembrovej ponuky patrí slovenská klasika – dráma Vladimíra Hurbana Vladimírova Záveje.
„Hra je už v samom názve metaforická. Sú to aj záveje fyzické, ale aj záveje medzi ľuďmi. Necitlivosť, neschopnosť pochopiť toho druhého, nevidieť, čo je evidentné... To sú univerzálne veci a fungujú ešte viac v našich časoch ako v časoch vzniku tejto hry na Dolnej zemi. Hra je výsostne aktuálna, hovorí o niečom, čo poznáme – absencia snahy pochopiť toho druhého,“ uviedol režisér inscenácie Ľubomír Majera krátko pred jej vlaňajšou premiérou.
V hre z tradičného dedinského prostredia sa poctivými výkonmi zaskveli a tragickým peripetiám situačný vtip a noblesu dodali herci: Ján Kožuch, Marek Geišberg, Eva Gašparová, Nadežda Vladařová, Michal Gazdík, Karol Čičmanec, Dominik Zaprihač, Renáta Rundová a Ľubomíra Krkošková. Okrem samotného príbehu bohatého gazdu a jeho rodiny má dej oproti pôvodnej predlohe aj ďalší rozmer. Umožňuje hlbšie spoznať samotného autora, klasika slovenskej drámy – V. H. Vladimírova, známeho aj pod „značkou“ VHV.
„Je paradoxné, že dobová kritika mu kadečo zazlievala a aj dodnes je tento autor, mimochodom – vnuk Jozefa Miloslava Hurbana a Aničky Jurkovičovej – takmer nepoznaný. Asi je príznačné, že viac poznáme Japonsko či Barmu ako to, čo leží kúsok od nás... A pritom je VHV súčasť klasickej slovenskej drámy, no ani v školských osnovách o ňom moc nechyrovať. VHV akoby nám pripomínal niečo, na čo by sme chceli zabudnúť, ale čo patrí k našim koreňom - Slováci boli aj sedliaci, paholci, aj sluhovia,“ zamýšľal sa režisér Majera. Možno aj preto vsunul do drámy výstupy, v ktorých postava VHV ožíva a divák má šancu hlbšie spoznať jeho rozporuplnú osobnosť. Táto poctivá divadelná výpoveď s mimoriadne pôsobivou výtvarnou zložkou sa v septembrovom programe objaví v utorok 24. 9. o 19.00 h.
Príbeh doby i Martinčanky Zory Jesenskej
Nie vždy sa diváci a recenzenti zhodnú v označení „dobrá inscenácia“. Martinský titul Sedem dní do pohrebu je výnimkou. Účasť na rôznych festivaloch, ocenenia, výborné kritiky, ale predovšetkým nadšené divácke standing ovations sú dôkazom, že dramaturgia divadla sa nepomýlila, ak vsadila na román Jána Roznera. Jeho divadelnú adaptáciu zverila do rúk Petra Pavlaca a réžiu Ľubomírovi Vajdičkovi. Príbeh o normalizačnej dobe, ohýbaní charakterov, ale aj o silných morálnych autoritách v svojej podstate mrazí, pretože nie je z rodu fiktívnych. A keď sa prepojí s autentickým príbehom ženy (spisovateľky a prekladateľky Zory Jesenskej), ktorá vyrastala v poprednej martinskej rodine, má potenciál nielen zaujať pamätníkov a znalcov regionálnej histórie, ale bytostne sa dotknúť každého inteligentného diváka. Zora Jesenská (v podaní Jany Oľhovej) sa nedá zlomiť žiadnym zastrašovaním či vydieraním režimu. Zostane poctivým charakterom až do konca svojich dní – hoci profesijne ju normalizácia totálne odpísala. Dráma Sedem dní do pohrebu získala prestížne ocenenie Dosky 2012 za najlepšiu inscenáciu sezóny a Dano Heriban (hrá Zorinho manžela, Jána Roznera v mladších rokoch) za najlepší mužský herecký výkon. Opäť ju máte šancu vidieť (a snáď najviac by sa o ňu mali zaujímať stredoškolskí učitelia so svojimi študentmi) vo štvrtok 19. 9. o siedmej večer.
Vymeníme vymývanie mozgov za divadlo?
Časté náreky divadelníkov o nezáujme divákov sú už notorickou odrhovačkou. Zvyčajne si ťažkajú na pohodlnosť ľudí, ktorí si radšej zapnú televízny prijímač a hundrú pritom na takmer urážajúci, vkus ničiaci program. Prípadne si ľudia od kumštu ešte povzdychnú, že „musia“ hrať len ľahké, zábavné kusy, lebo divák sa chce baviť. Nie všade a nie vždy sú tieto žalospevy namieste. Repertoár martinského SKD je dôkazom, že zlákať a zaujať diváka sa dá aj inak – vkusne, inteligentne a citlivo. S tou „blikajúcou debničkou na sny“ netreba hneď nezmyselne bojovať či nebodaj súperiť. Tá mozgy vymýva. Divadlo má iné ambície. A tomu martinskému sa ich zatiaľ darí napĺňať. Svojich priaznivcov nechce sklamať ani v aktuálne začínajúcej sezóne.
