BYSTRIČKA. Bývalý policajt Martin Káňava nemal na Bystričke veľa priateľov. V obci žije i jeho nevlastná sestra, ktorá s ním však takmer vôbec nekomunikovala. Brat už dávnejšie odišiel za prácou do Čiech. Káňava mal ešte jednu dcéru z prvého manželstva. Tá je v súčasnosti takisto v Čechách. Prvá manželka býva neďaleko Martina. Jeho otec, ktorý už nežije, bol ženatý štyrikrát.
Susedov zdravil, ako keby sa nechumelilo
Ľudia na Bystričke o Káňavovi hovoria, že bol čudák, často hral na automatoch a nepohrdol ani pohárikom.
„Raz prišiel do krčmy a hodil do seba poldeci. Potom zahlásil, že by mal radšej piť kofolu a odišiel,“ spomína na zvláštnu príhodu Peter.
Podľa jeho ďalších slov sa v dedine hovorilo, že má finančné problémy. Na dom, v ktorom s rodinou býval, vraj bola uvalená exekúcia.
„Možno na tom niečo pravdy bude. Viem, že nezaplatil nejaké miestne dane, pretože bol na obecnej tabuli zverejnený ako dlžník. Nedávno však jeho meno zo zoznamu zmizlo.“
Ľudí zaskočilo i to, ako sa správal v čase, keď už s najväčšou pravdepodobnosťou v jeho dome ležali tri mŕtvoly.
„V nedeľu som išiel okolo jeho plota a zamával mi z rebríka. Keď som sa spýtal, ako sa má, povedal, že dobre,“ pridáva svoj postreh Kamil. Ešte v ten deň ho videli v krčme, kam si zašiel na pivo.
Nik nevedel o tom, že by mal trvalé zamestnanie. V poslednom čase ráno pravidelne chodieval do mesta a po pár hodinách sa vracal späť. „Netuším, čo v meste robil. Keď nemal peniaze na autobus, išiel dolu aj pešo,“ povedal jeden z miestnych.
Energia sa niekde vytratila
Jednou z obetí, ktorú polícia našla v dome, bola i 84-ročná Káňavova teta. Kedysi akčná žena, ktorá bola jednou z prvých členiek spolku Matice slovenskej na Bystričke, viedla miestnu organizáciu Červeného kríža, výrazne sa angažovala vo Zväze žien či spotrebnom družstve COOP Jednota.
Keď sa začala starať o Martinu a Veroniku, postupne sa vzdala všetkých funkcií.
„Mala životné jubileum a na výročnej schôdzi Jednoty sme jej chceli odovzdať darček. Keďže neprišla, išla som za ňou domov. Bola veľmi utiahnutá. Energia, ktorá z nej vždy vyžarovala, niekde záhadne zmizla,“ krúti hlavou Mária.
Postupne prestala navštevovať aj knižnicu, hoci sa o nej vedelo, že rada číta a jej správanie voči okoliu sa stávalo čoraz rezervovanejšie. Vonku vychádzala v kabáte s vyhrnutým golierom. Na hlave mávala čiapku stiahnutú tesne nad oči a tvár zakrývali i slnečné okuliare.
„V hore som ju stretla najčastejšie. Prechádzky mala rada, niekedy dokonca vyšla až na Hole,“ tvrdí Ivana.
Pravidelne chodila na cintorín. Hrob svojho nebohého manžela, ktorý bol vedeckým pracovníkom, navštevovala takmer každý deň.
„Vyzeralo to, ako keby sa mu išla vyrozprávať a podeliť sa s ním o svoje trápenie. Anička pracovala v zdravotníctve a celý život pomáhala ľuďom. Takýto koniec si nezaslúžila.“
Súkromie si dievčatá strážili
Asi najbolestnejšou časťou tragédie je smrť dvoch dcér Martina Káňavu. Mladšia Martina mala nastúpiť do ôsmeho ročníka základnej školy.
„Bola skromná a taký smejko. Úsmev jej z tváre takmer nikdy nezmizol. Na vysvedčení prevažovali jednotky, len výnimočne sa pritrafila dvojka,“ hovoria o nej známi.
Jej staršia sestra mala od septembra začať chodiť na martinské gymnázium. Každý ju mal rád, pretože nepokazila žiadnu srandu. Takisto bez problémov prijímala žarty na svoj účet.
„Doberali sme si ju, že ak sa bude toľko parádiť, už jej nezostane čas na nás. Len sa usmiala a pozrela do zrkadla, či je všetko, ako má byť,“ povedali o nej rovesníci.
Priatelia i kamaráti sa však zhodujú na tom, že obidve dievčatá neradi rozprávali o svojom súkromí. Týmto témam sa vždy vyhýbali.
„Ak sa reč zvrtla na to, ako je doma, alebo ste sa ich spýtali na mamu, odpoveď ste spravidla nedostali.“
Autor: R. Brezniak
