Utorok, 22. august, 2017 | Meniny má Tichomír
Pridajte si svoje mesto

Pavol Barabáš: Mojou stopou na tejto planéte sú moje filmy

V zahraničí ho vnímajú ako najlepšieho slovenského dokumentaristu. On sa pri tomto prívlastku pousmeje a povie, že čo je dnes, nemusí byť zajtra. Filmy nerobí pre ceny či festivaly, ale preto, že v ich tvorbe vidí cestu, ako ľuďom odovzdať to, čo zažil, č

Pavol Barabáš, Omo Cesty do praveku.(Zdroj: Archív PB)

o obdivuje a to, čo sa už možno nezopakuje, lebo z našej planéty nenávratne mizne. Pavol Barabáš.

Dnes ste uznávaným dokumentaristom. Čím ste chceli byť ako malý chlapec?

- Tak túto otázku mi ešte nikto nedal. Ani neviem. Drevorubačom? Ale trochu neskôr som už chcel byť horským nosičom.

A váš prvý dotyk s kamerou? Kedy prišlo rozhodnutie, že budete vnímať život, prírodu či ľudí aj cez objektív?

- Prvý dotyk? Možno to bude prekvapenie, ale prišlo to až po skončení vysokej školy. Nahovorili ma z jedného športového štúdia, aby som im pomohol nakrúcanie na filmovú surovinu zmeniť na digitálnu technológiu. Ale prvé vlastné zábery videokamerou sa v mojom prípade spájajú s Vysokými Tatrami. Veľa som liezol, mal som vzťah k horskej službe, ľuďom, ktorí pracujú v horách, takže aj o nich som robil prvé autorské filmy. Ale môj prvý expedičný film vznikol až v roku 1993. S kamarátmi sme vtedy prešli 1300 kilometrov dlhú cestu cez štyri najväčšie pohoria planéty z Pakistanu do Číny. Vznikol z toho dokument, ktorý dostal názov Karakoram Highway.

Oľutovali ste niekedy, že ste sa rozhodli pre dokumentárnu tvorbu?

- Dokumentaristika nie je ľahký chlebíček. Žiadna romantika, ako by si niekto myslel. Počas finále tvorby dokumentu človek presedí hodiny v strižni, celého ho to pohltí. Vtedy asi nie je ľahké so mnou byť. Dokonca raz som si povedal, že by som asi zmenil toto povolanie za niečo také, čo sa o piatej poobede skončí a človek má pokoj a nemusí po nociach sedieť za počítačom. Ale keď som začal rozmýšľať, čo by som namiesto filmovania robil, prišiel som na to, že som vlastne najšťastnejší človek na svete, že mám prácu, akú mám, aj keď s ňou žijem soboty-nedele.

Dá sa o vás povedať, že žijete svoj sen?

- Snov som mal a mám veľa. Mnohé sa postupne naplnili. Ale pre splnenie takýchto snov treba aj niečo obetovať. Keď si poviete, že idete na Južný pól, chce to prípravu, musíte točiť v nepredstaviteľných mrazoch a aj s omrznutými prstami. Potom zase idete na Severný pól, vyleziete na nejaký štít, prejdete ťažký kaňon, splavíte neznámu rieku – za všetkým je kopec driny. Sny stoja veľa úsilia.

Čo vo svojom filmárskom živote považujete za podstatné – dokumenty ako výsledok svojej práce, alebo sú to zážitky z ciest, stretnutia s ľuďmi?

- Možno aj všetko dohromady. Každá expedícia je náročná - od prípravy až po finále dokumentu. Ak idem na cestu, pracujem s ľuďmi, ktorí sú špičkou vo svojej profesii. Do jaskyne idú skúsení jaskyniari, na pól polárnici, do hôr horolezci, na rieku kaňonisti... S týmito ľuďmi musím zvládať to isté, čo zvládajú aj oni. A ešte aj priniesť film. Je to síce pre mňa niekedy vyčerpávajúce, ale aj veľké obohatenie. Spoznávate svet, ktorý bol doteraz ukrytý a idem ho objavovať aj pre iných. Ak mám odpovedať na vašu otázku, tak podstatné je, aby expedícia dobre dopadla, aby sa podarilo niečo nakrútiť, aby to bol dobrý materiál pre film a aby urobený dokument bol takou správou o expedícii, ktorá by nebola iba o športovom výkone a dosiahnutí nejakej výzvy, ale niesla so sebou aj posolstvo pre ľudí, ktorí si film pozrú.

Keď sa chystáte do sveta za filmom, čo rozhodne nenecháte doma?

- Žeby kameru...? Ale vážne. Nič zbytočné so sebou neberiem. Pri balení treba rozmýšľať nad každou maličkosťou, či ju na prežitie potrebujem, lebo všetko nosím na chrbte. Ale ak máte na mysli talizman, tak pre mňa je ním zase len kamera.

V čom vidíte zmysel svojej práce?

- Som rád, keď ľudia majú z mojich filmov dobrý pocit, keď sa ukáže, že rozumejú tomu, čo im chcem sprostredkovať. Mnohí mi povedali, že niektoré z nich videli päť-desaťkrát a pustia si ich aj keď k nim príde návšteva. Teší ma, že robím niečo, čo premiérou nezapadne prachom, ale žije to medzi ľuďmi. Myslím si, že každý človek by mal niečo pozitívne na tejto planéte zanechať. Mojou stopou sú moje filmy.

Z čoho sa mieša koktail dobrého dokumentu?

- Ku každému dokumentu treba pristupovať inak, a samozrejme vyhnúť sa výkyvom. Aby ľudia nemohli povedať: tak toto už nie je Barabáš. Domnievam sa, že najdôležitejšia je myšlienka. Tá je alfou a omegou dobrého dokumentu. Ak ju máte, je úplne jedno, či pracujete so špičkovou alebo technicky celkom jednoduchou kamerou či technológiou. A potom potrebujete obrovskú chuť dokončiť to, dať filmu všetko, čo je vo vás. Aby ten film mal energiu, ktorá sa nestratí, ktorá vystúpi z toho filmu medzi divákov a možno ich aj nabije. Najmä finále tvorby dokumentu ma úplne pohltí. Ten film vidím všade. Keď si umývam zuby a vidím v zrkadle sekvencie z dokumentu. Keď sa s niekým rozprávam, rozmýšľam pritom nad strihom filmu. A keď ho dokončím, som totálne vyšťavený. Verím však, že tá energia sa nestratí. Je vo filme.

Tvoriví ľudia sa občas vznášajú v oblakoch. Čo drží pri zemi filmára?

- Nelietam v oblakoch, pri zemi ma drží pokora. Ak človek vníma prírodu, žije v nej, uvedomí si, že je ďaleko mocnejšia ako človek. No zároveň nás učí, že aj po páde sa treba vzchopiť a vyšplhať hore. Podobne pristupujem aj k expedíciám a filmom. Ak sa pripravujem na nejakú cestu, nehovorím, kam sa chystám a čo natočím, lebo nikdy neviem, ako to dopadne. Či nás tam príroda pustí, či nám domorodci otvoria svoje srdcia, či nás príjmu, alebo nie.

Nakrúcate predovšetkým filmy s horskou, športovou tematikou, ľudí na hraniciach svojich možností. Čo vás na tejto téme najviac fascinuje?

- Fakt, že ak si človek zaumieni niečo dokázať, tak to dokáže. Čo vznikne v hlave, možno premeniť na skutočnosť. Vo filmoch chcem ukázať, že takýto zápas nie je jednoduchý a výzvy neprichádzajú samé od seba, ale že si ich treba zaslúžiť vytrvalosťou a prekonávaním prekážok. Ľudí, ktorí majú takýto postoj, si veľmi vážim, a preto o nich robím filmy. Môžu byť príkladom pre iných. A aj mňa neskutočne obohacujú. Nemusí to byť vždy športový výkon. Zoberme si napríklad prírodné národy. Pre mňa je to najkrajšie, čo môžem na tejto planéte zažiť. Hľadať ich, získať si ich, byť s nimi, pozorovať, ako žijú, čo je pre nich dôležité a akým spôsobom dosahujú pocit šťastia. Spôsob ich života mizne z tejto planéty, a preto by sme mali poznať ich tradície, ich kultúru, kým je ešte čas. Sú dôležití aj pre našu kultúru. Pretože človek si sám nevie povedať, či je dobrý, či sa dobre vyvíja, či ide dobrým smerom. Vždy mu to povedia len ľudia okolo neho. To isté platí aj pre kultúry. Tá naša začína byť globálna a ak ju celú zglobalizujeme, môže to byť naša záhuba, lebo nebudeme mať nikoho, kto nám nastaví zrkadlo.

Ste medzinárodne najuznávanejším slovenským dokumentaristom. Vnímate túto pozíciu ako zadosťučinenie, hrdosť, cieľ...?

- (Smiech) Ja to neberiem vážne. Nemyslím si, že som až také niečo výnimočné dosiahol. Takže je to pre mňa i záhadne, ale dnes je to tak, zajtra to môže byť inak. Táto robota ma baví, nedá sa robiť pre ceny. To by divák vycítil a stratíte ho. Mojou snahou je sprostredkovať to, čo som mal šťastie prežiť. A to, že to osloví aj ľudí za hranicami, to ma poteší hlavne pre to, že tie témy sú univerzálne.

Boli chvíle s kamerou, keď ste sa naozaj báli?

- Boli. Ale kamera má tú vlastnosť, že keď si ju priložíte pred oči, je po strachu. Začnete komponovať, snažiť sa nasnímať scénu čo najlepšie. Takto vás kamera chráni pred vašim vlastným strachom.

Čo je na začiatku každého dokumentu? Peniaze, Príležitosť? Pozvanie? Inšpirácia? Čo z toho najviac?

- Peniaze nie. Ľudia by to z filmu vycítili. Skôr sú to rôzne stretnutia s kamarátmi, nápady, že ideme robiť to, alebo ono. Áno, niekedy sú aj šialené nápady. Veľakrát som aj niekde v bažinách doštípaný komármi oľutoval, že som sa na to dal, či to stojí za to poznanie. Ale každá cesta obohatí, prinesie niečo nové. Je to stále tak, že životom stretávate rôznych ľudí a výzvy musíte vycítiť. Tam niekde sú začiatky dokumentu.

Netajíte sa svojím pokorným vzťahom k prírode. Kde sa vzal?

- Možno aj z čítania. Formovali ma knihy Jaroslava Foglara. A potom už od základnej školy som chodil po horách, prvou mojou väčšou bola túra z Kľaku práve na Martinské hole v Turci. Ešte na základke som vstúpil aj do horolezeckého oddielu, čo položilo základ aj pre môj ďalší život. Ako študent som sa stal nosičom – to už malo jasný horský smer.

Ak v prírode či s priateľmi pracujete, kde zvyknete relaxovať?

- Dobrá otázka... To psychické či fyzické vypätie na cestách a potom dlhé hodiny v strižni treba nejako kompenzovať. Kde? V horách, v Tatrách najčastejšie.

Umenie, tvorba v slovenských podmienkach obyčajne nevynášajú. Je to pravda aj vo vašom prípade?

- Už som hovoril o energii, ktorú dávam do filmov. Ona sa niekde prejaví. Ľudia radi kupujú DVD s mojimi filmami, záujem o ne majú i televízie, hoci pravda je, že viac zahraničné. Ak do svojej práce dáte pozitívnu energiu, aj tie peniaze, ani neviete odkiaľ, ale objavia sa.

Prečo v slovenskej televízii nevidíme tak často dobré dokumenty, hoci inde – napríklad aj v Čechách – to ide?

- Asi ešte u nás nikto správne neuchopil túto výzvu. No pravda je aj to, že v dnešnej dobe je viac ciest, ako dostať film ku divákom. Je tu internet, ľudia si sťahujú, čo sa im páči, sú tu festivaly... Ono sa to nakoniec vždy dostane k tým ľuďom, ktorí uprednostňujú dokumentárne filmy a majú ich radi.

Vo viacerých rozhovoroch tvrdíte, že Tatry máte spomedzi hôr, ktoré ste navštívili, najradšej. Prečo sú vám také blízke?

- Lebo sú také, aké sú. Keď človek veľa cestuje, zistí, že najkrajšie je aj tak len doma. Ale to musíte pochodiť po svete, aby ste to zistili. Preto je dôležité cestovať, aby ste sa dozvedeli, čo vám chýba. Keď sedíte doma, neviete, čo si máte vážiť. Až keď spoznáte svet, ľudí, Afriku, pochopíte, že my na Slovensku nemáme dôvod na pesimizmus, že by sme mali byť šťastní ľudia. Nie sme. Prečo?

Do Martina prichádzate prezentovať svoje filmy. Posledne ste tu boli v úlohe krstného otca zdigitalizovaného kina Strojár. Máte pre neho želanie? Krstní rodičia to tak robia...

- Je tu príjemné prostredie, príjemné kino. Mal som v ňom vari štyri prezentácie a ľudia ich veľmi dobre prijali. Kinu prajem, aby svojím dobrým programom pritiahlo veľa divákov, lebo len tak bude mať jeho zmodernizovanie zmysel.

VIZITKA

Pavol Barabáš (54) – slovenský režisér, scenárista a cestovateľ. Absolvoval štúdium zvukovej a obrazovej techniky na VŠT v Bratislave. Je autorom širokej škály filmov prevažne s horskou a športovou tematikou. Rád vyhľadáva príbehy, v ktorých sa človek dostáva až na hranicu svojich možností a fascinujú ho aj stretnutia s cudzou kultúrou. Jeho filmy sú o tom, ako by sa človek mal správať k Zemi. Za svoju tvorbu získal viac ako 200 ocenení po celom svete, je medzinárodne najviac uznávaným slovenským dokumentaristom. Spomeňme aspoň niektoré jeho filmy: Príbehy tatranských štítov (2013), Hľadači utajených svetov (2012), Pygmejovia – Deti džungle (2011), Trou de Fer – Železná diera (2011), Mongolsko – V tieni Džingischána (2010), Bhután – Hľadanie šťastia (2008), Carstensz – Siedma hora (2008), Neznáma Antarktída (2007), Vysoké Tatry – Divačina zamrznutá v čase (2007), Tepuy – Cesto do hlbín Zeme (2007), Pururambo (2005), Amazonia vertical (2004).


  1. Medveď sa túla nad Vrútkami a Martinom 1 563
  2. Na Mudroňke nainštalujú aj radar 774
  3. Betónka sa obchádza, trpia tým dediny 743
  4. Mladý muž sa napil a narazil do garáže 435
  5. Najlepší guľáš navarili Ľadovenské medvede 413
  6. Mysleli si, že ukradli peniaze, no lupom boli tentoraz detské kartičky 287
  7. Kompletné výsledky 3. kola I. triedy 145
  8. Juniorka aj dorast dostali extraligové licencie 138
  9. Na martinský hokej čaká kľúčový týždeň 112
  10. Ako sa kempuje v Trusalovej, pozrite si aj fotky 111

Najčítanejšie správy

Turiec

Medveď sa túla nad Vrútkami a Martinom

Medveďovi najskôr zachutila vyhodená šunka, potom maškrtil pri úľoch Jána Tabačeka. Trojročná šelma šarapatila v podhorských častiach Martina a Vrútok.

Na Mudroňke nainštalujú aj radar

Na frekventovanej ulici pribudli viaceré bezpečnostné prvky, ktoré majú ochrániť chodcov pred prúdmi áut.

Betónka sa obchádza, trpia tým dediny

V Malom Čepčíne len za necelú štvrťhodinu prešlo vo štvrtok poobede okolo päťdesiat vozidiel.

Mladý muž sa napil a narazil do garáže

Minulý týždeň polícia na cestách Žilinského kraja prichytila pod šoférovať pod vplyvom alkoholu 32 vodičov. V Diviakoch spôsobil nehodu muž s 1,88 promile alkoholu v krvi.

Najlepší guľáš navarili Ľadovenské medvede

Vrútocký country kotlík ani tentoraz nesklamal. O trofej bojovalo 29 tímov, asi dvetisícka ľudí ich prišla povzbudzovať.

Blízke regióny

Vodička potužená alkoholom v Čadci nabúrala dve autá

Uplynulý víkend polícia v rámci Žilinského kraja zaevidovala viac ako tridsať podgurážených vodičov.

Keď Sovieti okupovali Liptovský Mikuláš

Fotografie z obsadzovania československých miest vojskami Varšavskej zmluvy obleteli celý svet. Tanky a vojenská technika 21. augusta 1968 zaplavila pred takmer polstoročím aj Liptovský Mikuláš.

Talent z Kysúc, ktorý sníva o NHL, nabral dnes smer Kanada!

Miloš Roman bude hrať v zámorí za juniorský celok Vancouver Giants.

Prekonal trať dlhú 226 km! Vladimír Kormanec s ďalším titulom železného muža

Borec z Krásna nad Kysucou obsadil vo svojej kategórií 12. miesto.

Takto zmenia nové pravidlá dolnokubínsky štadión

Zmenené pravidlá ľadového hokeja prinútili samosprávu vymeniť mantinely a ochranné sklá okolo ľadovej plochy.

Všetky správy

Košičanka stratila v Burgase doklady. Pas jej doručili lietadlom

Do Bulharska letela za dcérou. Nemohla do krajiny ani späť na Slovensko.

Prehrali a odišli k medveďom. Danko nie je prvý, kto sa po porážke stratil

Za medveďmi pravidelne chodil Vladimír Mečiar, po neúspešných voľbách sa trikrát vytratil aj Robert Fico.

Dcéru našla v nemocnici so zlomenou nohou. Tvrdia, že si to urobila sama

Po odbere krvi ostala mesačnej Liliane modrina na päte a zlomená stehenná kosť.

Už je známe, čo všetko vyrastie na mieste bývalého PKO

Na Dvořákovom nábreží bude pokračovanie River Parku, lenže s lepším parkom a dominantnou „kvapkou“.

Bojkot zasadania vlády vracia Dankovi v hre vážnosť

Tromfom Danka, paradoxne, je teraz jeho nevypočítateľnosť, náladovosť.

Kam vyraziť