Piatok, 22. marec, 2019 | Meniny má Beňadik

Pavol Barabáš: Mojou stopou na tejto planéte sú moje filmy

V zahraničí ho vnímajú ako najlepšieho slovenského dokumentaristu. On sa pri tomto prívlastku pousmeje a povie, že čo je dnes, nemusí byť zajtra. Filmy nerobí pre ceny či festivaly, ale preto, že v ich tvorbe vidí cestu, ako ľuďom odovzdať to, čo zažil, č

Pavol Barabáš, Omo Cesty do praveku.Pavol Barabáš, Omo Cesty do praveku.(Zdroj: Archív PB)

o obdivuje a to, čo sa už možno nezopakuje, lebo z našej planéty nenávratne mizne. Pavol Barabáš.

Dnes ste uznávaným dokumentaristom. Čím ste chceli byť ako malý chlapec?

- Tak túto otázku mi ešte nikto nedal. Ani neviem. Drevorubačom? Ale trochu neskôr som už chcel byť horským nosičom.

A váš prvý dotyk s kamerou? Kedy prišlo rozhodnutie, že budete vnímať život, prírodu či ľudí aj cez objektív?

- Prvý dotyk? Možno to bude prekvapenie, ale prišlo to až po skončení vysokej školy. Nahovorili ma z jedného športového štúdia, aby som im pomohol nakrúcanie na filmovú surovinu zmeniť na digitálnu technológiu. Ale prvé vlastné zábery videokamerou sa v mojom prípade spájajú s Vysokými Tatrami. Veľa som liezol, mal som vzťah k horskej službe, ľuďom, ktorí pracujú v horách, takže aj o nich som robil prvé autorské filmy. Ale môj prvý expedičný film vznikol až v roku 1993. S kamarátmi sme vtedy prešli 1300 kilometrov dlhú cestu cez štyri najväčšie pohoria planéty z Pakistanu do Číny. Vznikol z toho dokument, ktorý dostal názov Karakoram Highway.

Oľutovali ste niekedy, že ste sa rozhodli pre dokumentárnu tvorbu?

- Dokumentaristika nie je ľahký chlebíček. Žiadna romantika, ako by si niekto myslel. Počas finále tvorby dokumentu človek presedí hodiny v strižni, celého ho to pohltí. Vtedy asi nie je ľahké so mnou byť. Dokonca raz som si povedal, že by som asi zmenil toto povolanie za niečo také, čo sa o piatej poobede skončí a človek má pokoj a nemusí po nociach sedieť za počítačom. Ale keď som začal rozmýšľať, čo by som namiesto filmovania robil, prišiel som na to, že som vlastne najšťastnejší človek na svete, že mám prácu, akú mám, aj keď s ňou žijem soboty-nedele.

Dá sa o vás povedať, že žijete svoj sen?

- Snov som mal a mám veľa. Mnohé sa postupne naplnili. Ale pre splnenie takýchto snov treba aj niečo obetovať. Keď si poviete, že idete na Južný pól, chce to prípravu, musíte točiť v nepredstaviteľných mrazoch a aj s omrznutými prstami. Potom zase idete na Severný pól, vyleziete na nejaký štít, prejdete ťažký kaňon, splavíte neznámu rieku – za všetkým je kopec driny. Sny stoja veľa úsilia.

Čo vo svojom filmárskom živote považujete za podstatné – dokumenty ako výsledok svojej práce, alebo sú to zážitky z ciest, stretnutia s ľuďmi?

- Možno aj všetko dohromady. Každá expedícia je náročná - od prípravy až po finále dokumentu. Ak idem na cestu, pracujem s ľuďmi, ktorí sú špičkou vo svojej profesii. Do jaskyne idú skúsení jaskyniari, na pól polárnici, do hôr horolezci, na rieku kaňonisti... S týmito ľuďmi musím zvládať to isté, čo zvládajú aj oni. A ešte aj priniesť film. Je to síce pre mňa niekedy vyčerpávajúce, ale aj veľké obohatenie. Spoznávate svet, ktorý bol doteraz ukrytý a idem ho objavovať aj pre iných. Ak mám odpovedať na vašu otázku, tak podstatné je, aby expedícia dobre dopadla, aby sa podarilo niečo nakrútiť, aby to bol dobrý materiál pre film a aby urobený dokument bol takou správou o expedícii, ktorá by nebola iba o športovom výkone a dosiahnutí nejakej výzvy, ale niesla so sebou aj posolstvo pre ľudí, ktorí si film pozrú.

Keď sa chystáte do sveta za filmom, čo rozhodne nenecháte doma?

- Žeby kameru...? Ale vážne. Nič zbytočné so sebou neberiem. Pri balení treba rozmýšľať nad každou maličkosťou, či ju na prežitie potrebujem, lebo všetko nosím na chrbte. Ale ak máte na mysli talizman, tak pre mňa je ním zase len kamera.

V čom vidíte zmysel svojej práce?

- Som rád, keď ľudia majú z mojich filmov dobrý pocit, keď sa ukáže, že rozumejú tomu, čo im chcem sprostredkovať. Mnohí mi povedali, že niektoré z nich videli päť-desaťkrát a pustia si ich aj keď k nim príde návšteva. Teší ma, že robím niečo, čo premiérou nezapadne prachom, ale žije to medzi ľuďmi. Myslím si, že každý človek by mal niečo pozitívne na tejto planéte zanechať. Mojou stopou sú moje filmy.

Z čoho sa mieša koktail dobrého dokumentu?

- Ku každému dokumentu treba pristupovať inak, a samozrejme vyhnúť sa výkyvom. Aby ľudia nemohli povedať: tak toto už nie je Barabáš. Domnievam sa, že najdôležitejšia je myšlienka. Tá je alfou a omegou dobrého dokumentu. Ak ju máte, je úplne jedno, či pracujete so špičkovou alebo technicky celkom jednoduchou kamerou či technológiou. A potom potrebujete obrovskú chuť dokončiť to, dať filmu všetko, čo je vo vás. Aby ten film mal energiu, ktorá sa nestratí, ktorá vystúpi z toho filmu medzi divákov a možno ich aj nabije. Najmä finále tvorby dokumentu ma úplne pohltí. Ten film vidím všade. Keď si umývam zuby a vidím v zrkadle sekvencie z dokumentu. Keď sa s niekým rozprávam, rozmýšľam pritom nad strihom filmu. A keď ho dokončím, som totálne vyšťavený. Verím však, že tá energia sa nestratí. Je vo filme.

Tvoriví ľudia sa občas vznášajú v oblakoch. Čo drží pri zemi filmára?

- Nelietam v oblakoch, pri zemi ma drží pokora. Ak človek vníma prírodu, žije v nej, uvedomí si, že je ďaleko mocnejšia ako človek. No zároveň nás učí, že aj po páde sa treba vzchopiť a vyšplhať hore. Podobne pristupujem aj k expedíciám a filmom. Ak sa pripravujem na nejakú cestu, nehovorím, kam sa chystám a čo natočím, lebo nikdy neviem, ako to dopadne. Či nás tam príroda pustí, či nám domorodci otvoria svoje srdcia, či nás príjmu, alebo nie.

Nakrúcate predovšetkým filmy s horskou, športovou tematikou, ľudí na hraniciach svojich možností. Čo vás na tejto téme najviac fascinuje?

- Fakt, že ak si človek zaumieni niečo dokázať, tak to dokáže. Čo vznikne v hlave, možno premeniť na skutočnosť. Vo filmoch chcem ukázať, že takýto zápas nie je jednoduchý a výzvy neprichádzajú samé od seba, ale že si ich treba zaslúžiť vytrvalosťou a prekonávaním prekážok. Ľudí, ktorí majú takýto postoj, si veľmi vážim, a preto o nich robím filmy. Môžu byť príkladom pre iných. A aj mňa neskutočne obohacujú. Nemusí to byť vždy športový výkon. Zoberme si napríklad prírodné národy. Pre mňa je to najkrajšie, čo môžem na tejto planéte zažiť. Hľadať ich, získať si ich, byť s nimi, pozorovať, ako žijú, čo je pre nich dôležité a akým spôsobom dosahujú pocit šťastia. Spôsob ich života mizne z tejto planéty, a preto by sme mali poznať ich tradície, ich kultúru, kým je ešte čas. Sú dôležití aj pre našu kultúru. Pretože človek si sám nevie povedať, či je dobrý, či sa dobre vyvíja, či ide dobrým smerom. Vždy mu to povedia len ľudia okolo neho. To isté platí aj pre kultúry. Tá naša začína byť globálna a ak ju celú zglobalizujeme, môže to byť naša záhuba, lebo nebudeme mať nikoho, kto nám nastaví zrkadlo.

Ste medzinárodne najuznávanejším slovenským dokumentaristom. Vnímate túto pozíciu ako zadosťučinenie, hrdosť, cieľ...?

- (Smiech) Ja to neberiem vážne. Nemyslím si, že som až také niečo výnimočné dosiahol. Takže je to pre mňa i záhadne, ale dnes je to tak, zajtra to môže byť inak. Táto robota ma baví, nedá sa robiť pre ceny. To by divák vycítil a stratíte ho. Mojou snahou je sprostredkovať to, čo som mal šťastie prežiť. A to, že to osloví aj ľudí za hranicami, to ma poteší hlavne pre to, že tie témy sú univerzálne.

Boli chvíle s kamerou, keď ste sa naozaj báli?

- Boli. Ale kamera má tú vlastnosť, že keď si ju priložíte pred oči, je po strachu. Začnete komponovať, snažiť sa nasnímať scénu čo najlepšie. Takto vás kamera chráni pred vašim vlastným strachom.

Čo je na začiatku každého dokumentu? Peniaze, Príležitosť? Pozvanie? Inšpirácia? Čo z toho najviac?

- Peniaze nie. Ľudia by to z filmu vycítili. Skôr sú to rôzne stretnutia s kamarátmi, nápady, že ideme robiť to, alebo ono. Áno, niekedy sú aj šialené nápady. Veľakrát som aj niekde v bažinách doštípaný komármi oľutoval, že som sa na to dal, či to stojí za to poznanie. Ale každá cesta obohatí, prinesie niečo nové. Je to stále tak, že životom stretávate rôznych ľudí a výzvy musíte vycítiť. Tam niekde sú začiatky dokumentu.

Netajíte sa svojím pokorným vzťahom k prírode. Kde sa vzal?

- Možno aj z čítania. Formovali ma knihy Jaroslava Foglara. A potom už od základnej školy som chodil po horách, prvou mojou väčšou bola túra z Kľaku práve na Martinské hole v Turci. Ešte na základke som vstúpil aj do horolezeckého oddielu, čo položilo základ aj pre môj ďalší život. Ako študent som sa stal nosičom – to už malo jasný horský smer.

Ak v prírode či s priateľmi pracujete, kde zvyknete relaxovať?

- Dobrá otázka... To psychické či fyzické vypätie na cestách a potom dlhé hodiny v strižni treba nejako kompenzovať. Kde? V horách, v Tatrách najčastejšie.

Umenie, tvorba v slovenských podmienkach obyčajne nevynášajú. Je to pravda aj vo vašom prípade?

- Už som hovoril o energii, ktorú dávam do filmov. Ona sa niekde prejaví. Ľudia radi kupujú DVD s mojimi filmami, záujem o ne majú i televízie, hoci pravda je, že viac zahraničné. Ak do svojej práce dáte pozitívnu energiu, aj tie peniaze, ani neviete odkiaľ, ale objavia sa.

Prečo v slovenskej televízii nevidíme tak často dobré dokumenty, hoci inde – napríklad aj v Čechách – to ide?

- Asi ešte u nás nikto správne neuchopil túto výzvu. No pravda je aj to, že v dnešnej dobe je viac ciest, ako dostať film ku divákom. Je tu internet, ľudia si sťahujú, čo sa im páči, sú tu festivaly... Ono sa to nakoniec vždy dostane k tým ľuďom, ktorí uprednostňujú dokumentárne filmy a majú ich radi.

Vo viacerých rozhovoroch tvrdíte, že Tatry máte spomedzi hôr, ktoré ste navštívili, najradšej. Prečo sú vám také blízke?

- Lebo sú také, aké sú. Keď človek veľa cestuje, zistí, že najkrajšie je aj tak len doma. Ale to musíte pochodiť po svete, aby ste to zistili. Preto je dôležité cestovať, aby ste sa dozvedeli, čo vám chýba. Keď sedíte doma, neviete, čo si máte vážiť. Až keď spoznáte svet, ľudí, Afriku, pochopíte, že my na Slovensku nemáme dôvod na pesimizmus, že by sme mali byť šťastní ľudia. Nie sme. Prečo?

Do Martina prichádzate prezentovať svoje filmy. Posledne ste tu boli v úlohe krstného otca zdigitalizovaného kina Strojár. Máte pre neho želanie? Krstní rodičia to tak robia...

- Je tu príjemné prostredie, príjemné kino. Mal som v ňom vari štyri prezentácie a ľudia ich veľmi dobre prijali. Kinu prajem, aby svojím dobrým programom pritiahlo veľa divákov, lebo len tak bude mať jeho zmodernizovanie zmysel.

VIZITKA

Pavol Barabáš (54) – slovenský režisér, scenárista a cestovateľ. Absolvoval štúdium zvukovej a obrazovej techniky na VŠT v Bratislave. Je autorom širokej škály filmov prevažne s horskou a športovou tematikou. Rád vyhľadáva príbehy, v ktorých sa človek dostáva až na hranicu svojich možností a fascinujú ho aj stretnutia s cudzou kultúrou. Jeho filmy sú o tom, ako by sa človek mal správať k Zemi. Za svoju tvorbu získal viac ako 200 ocenení po celom svete, je medzinárodne najviac uznávaným slovenským dokumentaristom. Spomeňme aspoň niektoré jeho filmy: Príbehy tatranských štítov (2013), Hľadači utajených svetov (2012), Pygmejovia – Deti džungle (2011), Trou de Fer – Železná diera (2011), Mongolsko – V tieni Džingischána (2010), Bhután – Hľadanie šťastia (2008), Carstensz – Siedma hora (2008), Neznáma Antarktída (2007), Vysoké Tatry – Divačina zamrznutá v čase (2007), Tepuy – Cesto do hlbín Zeme (2007), Pururambo (2005), Amazonia vertical (2004).

Na spracúvanie osobných údajov sa vzťahujú Zásady ochrany osobných údajov a Pravidlá používania cookies. Pred zadaním e-mailovej adresy sa, prosím, dôkladne oboznámte s týmito dokumentmi.

Inzercia - Tlačové správy

  1. Tipy, kam ísť na dovolenku počas Veľkej Noci
  2. Tablet nie je na všetko, ale v tomto dokáže zázraky
  3. Žiaci sa šikanovali, dnes si pomáhajú. Pomohlo sedem krokov
  4. Doplňte si knižnicu o svetovú klasiku už od 99 centov
  5. Investment Advisory Guide for Slovakia
  6. Jazdili sme na novom Volkswagene T-Cross!
  7. Slovensko čaká najdôležitejšie politické rozhodnutie roka
  8. Obľúbené Tunisko sa vracia do ponuky dovoleniek na rok 2019
  9. Máte pri čítaní „krátke ruky“? Vitajte vo svete štyridsiatnikov
  10. Test LG OLED B8: špičkový 4K televízor za cenu, akú ste nečakali
  1. Vaše umenie bude hýbať Tatrami. Zapojte sa do súťaže ZSSK
  2. Tipy, kam ísť na dovolenku počas Veľkej Noci
  3. Tablet nie je na všetko, ale v tomto dokáže zázraky
  4. Recenze youtubera JeezyJ: jak dopadla autokamera Mio MiVue 785 ?
  5. Burza pracovných príležitostí opäť na Stavebnej fakulte STU
  6. Počet ochorení na rakovinu stále stúpa. Nepodceňujte prevenciu
  7. Doplňte si knižnicu o svetovú klasiku už od 99 centov
  8. Žiaci sa šikanovali, dnes si pomáhajú. Pomohlo sedem krokov
  9. Forum Prešov má platné stavebné povolenie a začína s výstavbou
  10. Slávnostná inaugurácia rektora a dekanov fakúlt EU v Bratislave
  1. Slovensko čaká najdôležitejšie politické rozhodnutie roka 29 303
  2. Žiaci sa šikanovali, dnes si pomáhajú. Pomohlo sedem krokov 22 615
  3. Doplňte si knižnicu o svetovú klasiku už od 99 centov 19 405
  4. Premýšľate o aute do 10 000 eur? Poradíme vám, ako nenaletieť 17 317
  5. Tablet nie je na všetko, ale v tomto dokáže zázraky 14 768
  6. Obľúbené Tunisko sa vracia do ponuky dovoleniek na rok 2019 10 197
  7. Tipy, kam ísť na dovolenku počas Veľkej Noci 9 429
  8. Prievidzská firma je malý zázrak. Uznáva ju americké letectvo 9 221
  9. Forum Prešov má platné stavebné povolenie a začína s výstavbou 6 729
  10. Test LG OLED B8: špičkový 4K televízor za cenu, akú ste nečakali 6 357

Hlavné správy z MY Turiec

Nad každým tímom viseli, alebo visia nejaké otázniky

Sučany chcú udržať prvé miesto, Štiavnička by rada atakovala pozície okolo stredu tabuľky. Teplice idú ďalej a chcú dôstojne dohrať súťaž.

Martinčan získal najvyššie veteránske ocenenie

​​​​​​​Uznanie vysokej hodnoty sa dostalo Martinčanovi Miroslavovi Dolníkovi. Také niečo majú spolu s ním len traja Slováci.

IV. LIGA, SEVER

Tlačenica v tabuľke môže priniesť zaujímavé zvraty

V Belej i v Žabokrekoch majú svoj osud vo vlastných rukách. Ak nechcú spadnúť o súťaž nižšie Diviaky, musia na jar poriadne zabrať.

Teplickí študenti sa stali milionármi v slovenčine

​​​​​​​Na celoslovenskej súťaži, ktorá preverila vedomosti stredoškolákov v materinskom jazyku, sa zaskvela dvojica z Turčianskych Teplíc.

NA OKRAJ: Je lepšie robiť aspoň niečo, ako nerobiť nič

Príklady formujú, preto je škoda, že deti z rómskych rodín vo Vrútkach naďalej budú v okolí bezbreho „šantiť“ na ulici, ktorá im nič dobré do budúcnosti neprinesie. A ďalej si budú žiť „svojím spôsobom života“, na ktorý sa susedia sťažujú.

Mestský podnik služieb vo Vrútkach sa mal prebudovať na komunitné centrum. Občania z Ulice Cyrila a Metoda i ďalšieho okolia s tým nesúhlasili.

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Dve obrovské tragédie vo Svrčinovci, pri jednej dieťatko zrazil vlastný dedko

Obyvatelia Svrčinovca neveriacky krútia hlavami. V jeden deň sa v obci odohrali dve tragické udalosti.

Rimavskosobotský okres zamorila nebezpečná droga

Polícii rozviazal ruky fakt, že sa herba dostala do zoznamu zakázaných drog.

Zebra, ktorá ušla z cirkusu na nitrianskom sídlisku, poškodila auto

Zebru hľadali s poníkom. Cirkus sľúbil, že vzniknutú škodu zaplatí.

Na D1 za Sencom v smere do Bratislavy došlo hromadnej nehode

Nehodu dokumentujú v smere za Sencom do Bratislavy.

Vybrali SME

Už ste čítali?