MOŠOVCE. „ ...Stred Tatier leží dolina, ohradená zo všetkých strán, sťaby záhrada, vysokými horami; zavlažuje ju a skoro na dve polovice rozdeľuje rieka Turiec, na severe ju zasa, akoby mimochodom, navštevuje a skryto bozkáva Váh. Na juhovýchodnej strane vypínajú sa vysoké chlmy: Tlstá, Ostrá, Drienok, Harmanec, za ktorými leží Banská Bystrica a ďalej na juh Kremnica. Z tejto strany rozkladá sa na miernej výšinke medzi dvoma riekami starodávne výsadné mestečko Mošovce... V tomto meste narodil som sa i ja dňa 29. júla 1793...“.
Takto otvára svoje Pamäti z mladších rokov života Ján Kollár, ktorý sa stal známy doma i za hranicami najmä svojou básnickou skladbou Slávy dcera. V našom vedomí zostal teda predovšetkým ako básnik. No poézia je iba jednou časťou Kollárovej tvorby. Významné sú, napríklad, jeho autobiografické práce, v ktorých opisuje svoje mnohé cesty a výlety, a to nielen po slovenských chotároch.
Od najútlejšieho detstva
Ján Kollár bol dieťa čulé a veľmi pohyblivé. „Potoky a řeky dosti široké přeskakoval...od břehu na břeh jako pták.“
Dobre poznal okolie rodiska a neskôr na štúdiách v Kremnici a v Banskej Bystrici chodil so spolužiakmi alebo sám i do vzdialenejších miest. Vystúpil na mnohé vrchy – v Turci na Znievský vrch a Vyšehrad, cestou na Oravu videl Šturec, Fatru, Choč, Kriváň, Lomnicu a keď vyšiel na najvyšší vrchol Oravského zámku, nezdržal sa, aby po latinsky nezvolal podľa Curtia: „Nič nepostavila príroda tak vysoko, aby sa tam odvážny nemohol dostať!“.
Cez prázdniny v roku 1812 podnikol Kollár so svojím priateľom dlhšiu cestu po Uhorsku. Väčšinou išli pešo. Z Bystrice zvolenským krajom cez Miškovec do Nyiregyházy, kde sa zdržali niekoľko dní; každý večer sa chodili kúpať a v tamojšom kostole mal mladý Kollár svoju prvú kázeň, ku ktorej si zvolil priliehavú tému – Úvahy kresťana na ceste.
Viac ako tisíc kilometrov
Cieľom ich cesty po dnešnom Maďarsku bola Budapešť. To prešli ešte Debrecín, Sarvaš, Kecskemét... Prehliadka univerzitnej knižnice a hvezdárne v metropole krajiny však stála za to. Cez Komárno sa vrátili domov. Ak by sme to premerali na mape, táto trasa bola dlhšia ako tisíc kilometrov. A Kollár si ju ešte predlžoval. Jeho najväčšou radosťou bolo totiž vystupovať na okolité hory a kopce.
V rokoch 1812 až 1815 študoval Ján Kollár v Bratislave. Ani tu nevynechával kratšie vychádzky a výlety. Peši prešiel do Pezinku i Modry, ba dostal sa aj do Viedne, práve keď sa tam oslavovalo víťazstvo nad Napoleonom. Neskôr sa vydal cez Uhorskú Skalicu na južnú Moravu, ktorú velebil ako „..krásný ráj, anť ji pořádné silnice, okrouhlé povlovné kopce, šťavnatosť, zelené doliny, mnohé řeky a rybníky ozdobují“.
Dva roky potom pôsobil v Banskej Bystrici ako vychovávateľ; do cestovateľského denníka si mohol pripísať mestá i dediny ako Zvolen, Mičiná, Brezno, Slovenská Ľupča, Ľubietová, Tisovec, Jelšava... Vzrušovali ho historické spomienky v okolí Muránskeho zámku. So svojím chovancom podnikol i cestu cez Turiec, Liptov, Spiš, Levoču až do Košíc a Prešova. Pre Kollára bola pamätná tým, že zblízka spoznal najvyššie slovenské hory.
Na univerzite v Jene
Tam sa ocitol ako v novom svete. Ján Kollár sa totiž rozhodol dovŕšiť svoje vzdelanie práve tu. Išiel tam cez Bratislavu, Viedeň, Prahu, Teplice, Drážďany a Lipsko... Veľký vplyv na vnímavé zmysly milovníka prírody malo pôvabné jenské okolie, najmä medzi mestom a riekou Sálou, ktoré pre svoju krásu dostalo meno Raj. Láska k vlasti a slovanstvu, láska k Míne, dcére pastora z neďalekej Lobody, a láska k prírode dovŕšili v Jene v Kollárovi zrodenie básnika, pevca Slávy dcery. Ale Kollár nebol v Jene iba básnikom.
„... Záujem o pedagogiku ho priviedol do známeho Salzmannovho filanhropina v Schnepfentale, kde videl Guts-Muthse, jedného zo zakladateľov novodobej telesnej výchovy, vyučovať žiakov telocvik, - pripomína autor článku v časopise Krásy Slovenska Gustav Šorm (1957, číslo 2).
Navštívil aj Johanna von Goetheho a prekladal pre neho slovanské národné piesne.
I na bicykli vraj jazdil,
Píše o tom v jednej znelke Slávy dcery, aby „běh zrychlil kroku svého a při tom si času uspořil“, na cestách z Jeny do Lobody k milovanej Míne. Dresina čiže Draisov „behací stroj“, na ktorom jazdil, bol však len primitívnym predchodcom dnešného bicykla. Jazdec na ňom sedel rozkročmo a pohyboval sa tým, že sa striedavo odrážal nohami od zeme. Bol Kollár teda pravdepodobne našim prvým cyklistom? Rozhodne však bol prvým našim básnikom, ktorý písal o jazde na bicykli!
Najdlhšiu časť svojho života prežil Ján Kollár v Budapešti (1819 až 1849). Nebol tam len evanjelickým kňazom a kazateľom, ale predovšetkým horlivým národným buditeľom, hlásateľom slovanskej vzájomnosti, básnikom, zberateľom národných piesní, pedagogickým spisovateľom, zakladateľom slovenskej školy, atď.
Počas tohto pobytu sa oženil s Mínou a spoločne s ňou absolvovali dve dlhé cesty: do Talianska, Rakúska a Švajčiarska... Rozsah tohto príspevku skutočne nedovolí pospomínať všetky cesty mošovského rodáka. Ján Kollár veľmi dôrazne odporúča všetkým mladým i starším, hlavne cestovanie peši. Tiež básnikom radí, aby veľa cestovali:
„...Básníř musí svět viděti a proto cestovati, neboť básnictví jen tam začíná, kde pohodlnost, mlčenlivost a zahálka přestávají a naproti tomu, kde podnikavost a odvaha, hýbání a tření, boj a zápas sil, chození a konání, slovem kde život panuje...“
V marci 1849 dostal Ján Kollár miesto profesora slovanskej archeológie vo Viedni. Verný cisárovi stal sa jeho dôverníkom až do svojej smrti 24. januára 1852.
Autor: Pavol M. Kubiš
