Martin, sa vzťahujú aj naňho.
Neznalosť zákonov neospravedlňuje a v prípade poslanca, ktorý ním nie je prvý mesiac, obzvlášť. Je to chyba, ktorá nemohla ostať nepovšimnutá.
Po reportáži v spravodajskej televízií sa problémom svojho kolegu začali zaoberať krajskí poslanci. P. Vonsovi hrozila vysoká pokuta vo výške dvanásťnásobku mesačnej odmeny. Nedostal ju, „hriešnik“ si mohol vydýchnuť. Bolo to však správne rozhodnutie? Ako by v podobnej situácii obstál bežný občan? Zastal by sa ho vôbec niekto? Je vôbec správne, že poslanci rozhodujú o tom, či bol zákon porušený alebo nebol?
Renomovaný ústavný právnik Ján Drgonec hovorí o kašľaní na ústavu a silnej partokracii, Aliancia Fair-play o oslabení rešpektu a úcte k zákonom. Veď ako ich majú dodržiavať občania, keď ich neberú vážne ani ich volení zástupcovia?
Každá minca má však dve strany. Do úvahy treba zobrať, že poslanec sa reklamou neobohatil, dva zo štyroch bilbordov dokonca sám zaplatil a ako živnostník chcel vraj pomôcť živnostníkovi. Konal teda poslanec v rozpore s verejným záujmom? Naozaj mal dostať pokutu v tisícoch eur? Akej veľkej škody sa to vlastne dopustil? A čo ostatní, aj významnejší verejní činitelia? Prečo ich nikto za ich prehrešky nepokutoval? Aj takéto otázky odznievajú a tiež majú svoju legitimitu.
Zákon o konflikte záujmov je však jeden a ak má nedostatky, tak ho treba novelizovať. Kým sa tak nestalo, platí jeho súčasná verzia. Malo by to byť jasné. Ale čo je na Slovensku jasné?
