V priestore, ktorý spravuje štát, sme na prvotné personálne zemetrasenia zvyknutí hneď po parlamentných voľbách. Postupne sa šíria odhora dolu a trvá to pomerne dlho, kým sa všade ľudia vymenia. Aj z taktických dôvodov, aby sa nevzbudilo pohoršenie. Niektorí úradníci sa potom nestačia ani poriadne ohriať a už sú tu ďalšie voľby. A s nimi aj obavy o výsledok. Čo ak nevyhrajú tí naši... Potom sa zas balia kufre.
Politických funkcií pribúda ako húb po daždi, všetko sa rozparceluje. Veď vláda má zodpovednosť za riadenie štátu, a preto musí mať na úradoch ľudí, ktorým dôveruje. Takéto zaklínadlo si vymysleli politici. Ambiciózny a prispôsobivý smrteľník už dávno vie, že mať správnu stranícku knižku alebo byť sympatizantom víťazov je dôležité. Ako aj to, že treba byť zadobre s miestnymi politrukmi, ktorí vedia u vrchnosti kadečo vybaviť.
Nikto netvrdí, že noví ľudia v úradoch nie sú odborníci. Možno aj sú. Je pravdepodobné, že väčšina z nich si svoju robotu odvádza dobre. A najmä podľa nej by mali byť posudzovaní, rovnako aj ich predchodcovia.
No odbornosť je u nás ale až druhoradá. Ľudí, ktorí by vedeli tejto krajine pomôcť, nenecháme tam, kde robia svoju robotu dobre. Vy ste vyhodili našich, my zas vyhodíme vašich. Do jedného. To je optika víťazov. V tomto ohľade si pravičiari s ľavičiarmi nemajú čo vyčítať.
V dnešných časoch sa preto trasú stoličky pod riaditeľmi, či prednostami rôznych úradov a zariadení už na úrovni okresov, zajtra možno budú mať strach o svoje vedierko, handru a metlu, (so všetkou úctou) už aj upratovačky. Nie je to normálne. Neustálymi personálmi zmenami hazardujeme s touto krajinou. Kto to zastaví? Politici asi ťažko. Tí majú svojich odborníkov. Aj na personálne zemetrasenia.
