Nedávno do našej redakcie zavítala pani a začala rozprávať príbeh o tom, ako sa z nevinne vyzerajúcej pôžičky vďaka úžerníckym úrokom stala jej nočná mora. Prvé, čo mi napadlo pri jej úvodných slovách, bolo, že v takýchto prípadoch už pomôže len zázrak.
Keď však svoju story dopovedala, bolo jasné, že zázrak sa s najväčšou pravdepodobnosťou naozaj stal. Súd totiž v spore s pofidérnou firmou rozhodol v jej prospech a ona už nikomu nedlží ani cent. Samozrejme, vydýchla si nielen jej peňaženka, ale predovšetkým psychika. Každý z nás totiž určite zaregistroval prípad, keď ťarcha dlhu doviedla inak rozumne uvažujúceho človeka k iracionálnemu konaniu.
O takýto šťastný koniec sa v najväčšej miere postaralo občianske združenie, medzi ktorého ciele patrí chrániť ľudí pred úžerou a podobnými nekalými praktikami. Spomínaná pani dokonca nemusela pomoc aktívne vyhľadať. Zduženie ju oslovilo samo a v celom spore ju zastupovalo bezplatne.
V dnešných pomeroch na Slovenku, kde je korupcia už dlhodobo vnímaná ako jeden z najvážnejších problémov a kde si už aj vrabce na streche čvirikajú, že správny rozsudok sa dá často kúpiť ako rožky v potravinách (cena tovaru je samozrejme odlišná), sú podobné rozsudky stále považované skôr za štatistickú chybu ako obraz justície.
Napriek tomu sa aj mne tento príbeh dával na papier oveľa ľahšie ako tie, v ktorých bežný človek ťahá za kratší koniec a nemôže sa dovolať pravdy, i keď je všetkým jasné, že ju má. Vždy je tam totiž nejaké keby, aby, lebo, pretože a na týchto pár slabikách sa všetko otočí o stoosemdesiat stupňov.
Preto sa úprimne teším z toho, že aj u nás už máme ľudí, ktorí sa vedia postarať o to, že slovká keby, aby, lebo, pretože nakoniec skončia z nášho pohľadu na tej správnej strane barikády. Cesta k tomu, aby sa z toho stalo pravidlo alebo aspoň slušný štandard, bude síce ešte dlhá a plná nášľapných mín, ale šanca zdá sa existuje.
