Streda, 17. október, 2018 | Meniny má Hedviga

A. Vargová: Záchranárom sa človek musí narodiť

Primárka Stanice záchrannej zdravotnej služby Anna Vargová už síce zachránila veľa ľudských životov, ale stále sa nájdu situácie, ktoré ňou zatrasú. Za svoju prácu a úsilie nedávno získala ocenenie Zlatý záchranársky kríž za výnimočný prínos pre záchranár

Anna Vargová nikdy neoľutovala, že sa stala záchranárkou.(Zdroj: ANDREA DUDRÁKOVÁ)

stvo. V rozhovore nám okrem zaujímavých zážitkov prezradila aj svoj nesplnený sen.

Prečo ste sa rozhodli pre povolanie lekárky, špeciálne záchranárky, bol to odmalička váš sen?

- Pre toto povolanie som sa rozhodla preto, lebo mám rada zmenu a som dynamická osoba. Keď som sa rozhodovala, kam ísť na vysokú školu, moja voľba bola jediná, a to medicína. Toto rozhodnutie považujem s odstupom času za veľmi šťastné. Vybrala som si správne. Celý život ma to napĺňa.

Ale prečo práve záchranárstvo a nie napríklad všeobecné lekárstvo či zubarina?

Článok pokračuje pod video reklamou

- V tom čase, keď človek skončí školu, tak je nabitý vedomosťami a počas praxe má iba zopár skúseností z pobytov na jednotlivých oddeleniach. Nemá preto až takú vyhranenú predstavu, čo by mal robiť. Keďže som bola Martinčanka a mala som v tom čase už rodinu a jedno dieťatko, vedela som, že chcem ostať v Martine. No a vtedy bolo v Martine voľné iba miesto na anestéziologicko - resuscitačnom oddelení (ARO), tak som to skúsila. Táto robota ma dostala. Bola nesmierne zodpovedná a vyžadovala celého človeka. Vtedy záchranná služba ešte patrila pod ARO, chcela som skúsiť aj túto dynamickú prácu. V nej sa stále nachádzam niekde inde a riešim iný naliehavý prípad. Preto som sa rozhodla, že budem robiť aj tu a odvtedy som pri tom ostala. Neskôr sa zo záchranárskej činnosti vyprofiloval nový odbor -urgentná medicína, ktorému sa dodnes naplno venujem.

Vravíte, že vaša práca je dynamická a bohatá na rôzne zážitky, ale určite je aj psychicky vyčerpávajúca. Dá sa vôbec od nej odosobniť? Nosíte si ju aj domov?

- Najmä v začiatkoch človek prežíva mnohé situácie veľmi emotívne a často nad nimi rozmýšľa aj doma. Časom sa síce človek natrénuje a už je to viac o skúsenostiach, ale aj po 30 rokoch sa nájdu stresujúce okamihy a situácie, ktoré ma prekvapia, sú neočakávané a hlboko zasiahnu do mojej psychiky.

Spomeniete si aj na konkrétny príklad, kedy vás prípad naozaj zasiahol?

- Najviac sa mi vryjú do pamäti prípady, kedy záchranár nedokáže pomôcť, hoci príde na miesto a človek je ešte živý. Taký bol aj výjazd k dvom topiacim sa ľuďom vo Váhu vo Vrútkach. Otec so synom bol chytať ryby uprostred rieky na ostrove. Vtedy práve vypúšťali vodu z elektrárne, prišla nárazová vlna a oni sa nestihli vrátiť naspäť na breh. Stáli uväznení na ostrovčeku a voda stále stúpala. Keď sme prišli na miesto, otec sa držal kríka a mal pri sebe syna a obidvaja zúfalo kričali o pomoc. Prúd bol tak silný, že ani hasiči, technika a vrtuľník sa k nim nevedeli dostať. Nakoniec sa od vysilenia už neudržali, prúd ich zobral dole pred našimi očami a neskôr ich našli utopených. Bola to obrovská bezmocnosť pre všetkých zachraňujúcich.

A kedy svoju prácu považujete za najťažšiu? Vtedy, keď idete na výjazd a máte správne určiť diagnózu a vyhodnotiť situáciu alebo keď sa musíte pozerať na utrpenie zranených a chorých?

- Tých ťažkých momentov je v práci záchranára viac. Napríklad, keby sme mali zachraňovať vlastných príbuzných, kolegov alebo ľudí, ktorých dôverne poznáme alebo stavy vlastného ohrozenia. Vtedy zachovať rozvahu a pokoj je pre nás oveľa náročnejšie. Za najťažšie záchranári považujú výjazdy k život ohrozujúcim stavom u detí a nehodám s veľkým počtom postihnutých. Veľmi ťažké sú však aj prípady, keď musíme oznámiť nečakané úmrtie či oznámiť rodičom smrť dieťaťa. Ale tomu sa nedá vyhnúť, aj o tom je urgentná medicína.

A naopak, kedy vás práca najviac baví?

- Najmilšie príhody sú, keď ideme k diabetikom, ktorí majú náhly pokles cukru a upadnú do bezvedomia. Keďže tá diagnóza je pomerne jednoduchá a liečba je účinná, toho človeka prakticky vytiahneme z ťažkého bezvedomia do plného zdravia. Vtedy vyzeráme ako zázrační doktori so schopnosťou vyliečiť za pár minút hrozivý stav a príbuzní sú veľmi potešení a vďační. Najsilnejší pozitívny pocit je však, keď sa nám skutočne podarí zachrániť život.

Ako ovplyvňuje vaše povolanie váš súkromný život. Pociťujú u vás v rodine, že majú doma záchranárku?

- Myslím si, že pociťujú a hlavne v tom negatívnom zmysle, lebo moja rodina nepozná pravidelné spoločné víkendy. Určite som prežila viac pracovných životov ako bežný človek, lebo ako zdravotník sa zapájam do pohotovostných služieb, čo je práca nadčas a kedykoľvek tiež treba zaskočiť za kolegu. Vtedy sa nedá povedať, že mám dovolenku, že nemôžem.

Dá sa vôbec zvyknúť na to, že cez sviatky a Vianoce nemôžete byť s najbližšími a musíte slúžiť. Ako to vnímajú doma?

- Už si aj zvykli, ale mojim blízkym to určite chýba. A aj mne. Preto, keď mám voľno, sa im to snažím vynahradiť a všetok voľný čas trávim s rodinou. Aj svoje koníčky dávam do úzadia a na prvom mieste sú moji najbližší. Najviac pozornosti teraz venujem mojim vnučkám.

Po tých vážnych prípadoch, ktoré zažijete v práci, nie ste potom vo vzťahu k svojím blízkym možno viac úzkostlivá a prehnane sa o nich bojíte, keď viete, čo všetko zlé sa im môžete stať?

- Ani by som nepovedala, ja som skôr racionálny človek. Ale o nebezpečenstvách im niekedy rozprávam a takto ich ovplyvňujem a chránim, aby sa vyvarovali rizikám.

V apríli ste získali ocenenie Zlatý záchranársky kríž. Ako túto cenu vnímate? Skôr ako zadosťučinenie či odmenu za vašu náročnú prácu a úsilie, alebo len ako medzník v kariére?

- Určite je to veľmi silný osobný zážitok, že som dostala takéto spoločenské ocenenie za moju prácu lekárky záchranárky. Je to taká satisfakcia za tie množstvá prípadov, za prebdené noci a neštandardné situácie. Keď sa obzriem dozadu, vidím za sebou neskutočne veľa pracovných, pedagogických, vedeckých a verejnoprospešných aktivít, ktoré som doposiaľ urobila. Nakoniec, je to aj veľké zadosťučinenie a človek pociťuje určitú hrdosť, že napriek prekážkam a rizikám, ktoré práca v zdravotníctve prináša, som nikdy neoľutovala, že som sa na túto profesiu dala. Je to však tímová práca. Bez kvalitného tímu a skvelých ľudí okolo mňa, by som na svojej profesionálnej ceste nemohla dôjsť až tak ďaleko. Cením si prácu mojich kolegov, ako aj prácu hasičov, policajtov a ostatných záchranárskych zložiek. Vzdávam hold všetkým týmto profesiám.

A váži si vôbec spoločnosť záchranárov podľa vás?

- Všeobecne tie pomáhajúce profesie, ako sú záchranári, hasiči, policajti, nie sú celkom spoločensky docenené,. Síce sa v poslednom období viac zviditeľňujú, ale široká verejnosť nás berie ako samozrejmosť a v mnohých prípadoch aj zneužíva. Veľa záchranárov vykonáva povolanie aj nad rámec svojich povinností a idú aj do vlastného rizika, len aby pomohli iným. Záchranárom sa človek musí narodiť. To sa nedá natrénovať, musí tam byť predispozícia a osobnostná charakteristika, aby človek robil túto prácu dobre a vydržal v nej.

Prejdeme na ľahšiu tému. V súčasnosti sú v obľube televízne seriály z lekárskeho prostredia, nedávno opäť začala aj Sanitka. Sledujete i vy takéto seriály, alebo keď prídete domov, už chcete mať od zdravotníctva pokoj?

- Seriál Sanitka som kedysi s obľubou pozerala. Bol to prvý seriál, ktorý poodhalil dvierka do prostredia záchranárstva a našu prácu ukázal širokej verejnosti v tej dobre veľmi reálne. Ale všeobecne seriály príliš nevyhľadávam.

Keď teda nejaký seriál z lekárskeho prostredia pozeráte, hľadáte v ňom aj chyby, fabulácie, ktoré nezodpovedajú skutočnosti?

- Ani nie, ale keď nejaký pozerám so svojimi príbuznými, tak ich upozorním, že aha, pozrite sa, toto je hlúposť. Dosť ma rozčuľuje, keď ukazujú oživovanie človeka a robia ho nesprávne. To považujem za nešťastné, lebo mnohí ľudia si z toho môžu brať vzory a režiséri a scenáristi by aspoň túto časť mali mať vždy pod dohľadom kompetentného odborníka. To ovplyvňuje široké masy.

Skúste povedať, ako relaxujete. Kde si najviac oddýchnete?

- Keď už mám čas, venujem ho tvorivej činnosti. Moje hobby sú kvety a záhradná architektúra. Mám obrovskú záhradu, kde sa môžem realizovať. Rada chodím vonku do prírody, na kopce a mám rada adrenalín a zdolávanie výšok. Som akčný typ.

Čo ste už teda vyskúšali?

- Napríklad vodné lyžovanie, splavovanie riek, let balónom a iné. Isté obdobie som robila leteckú záchrannú služba a štyri roky som lietala na vrtuľníku. Milujem pohľad z výšky na zem. Ale rada si tiež oddýchnem pri počúvaní klasickej hudby a chodím aj na organové koncerty. Teraz však viac času venujem svojim blízkym a vnučkám.

Čo je vašim profesijným snom? Čo by ste ešte chceli dosiahnuť?

- Prajem si, aby všetky skúsenosti, ktoré som za tie roky nazbierala, sa dokázali pretaviť do výchovy generácie nových záchranárov. Mojim želaním je aj, aby naše pracovisko záchrannej zdravotnej služby v Univerzitnej nemocnici Martin, ktoré stálo pri zrode záchrannej služby v Turci, nieslo túto tradíciu aj naďalej. Skrátka, aby moja práca mala svojich pokračovateľov. Pre splnenie tohto sna som už veľa urobila, ale ešte nie som na konci.

A prezradíte, čo je vašim osobným súkromným snom?

- Mám jeden, ale manžel mi ho nechce dovoliť (smiech). Chcela by som totiž vyskúšať zoskok padákom a voľný pád, samozrejme v tandeme. Pokiaľ mi to môj zdravotný stav dovolí, tak to v budúcnosti určite skúsim. Chcem zažiť pocit vtáka, keď letí a pozerá sa na zem.

Anna Vargová (59)

Do martinskej nemocnice nastúpila v roku 1979 ako absolventka Jesseniovej lekárskej fakulty v Martine. Po získaní potrebných atestácií začala najskôr pracovať ako starší sekundárny lekár na Anesteziologicko-resuscitačnom oddelení (ARO), neskôr tam zastávala funkciu zástupcu primára. Pôsobila v rôznych vedúcich funkciách nielen v záchranárstve, ale aj v leteckej záchrannej službe, kde pôsobila ako riaditeľka žilinského úseku. Do Univerzitnej nemocnice v Martine sa vrátila v roku 2010 a zastáva funkciu primárky Stanice záchrannej zdravotnej služby. Okrem toho vyučuje na Slovenskej zdravotníckej univerzite v Bratislave a dokonca napísala niekoľko vysokoškolských učebníc a ďalších publikácií.

Na spracúvanie osobných údajov sa vzťahujú Zásady ochrany osobných údajov a Pravidlá používania cookies. Pred zadaním e-mailovej adresy sa, prosím, dôkladne oboznámte s týmito dokumentmi.

Inzercia - Tlačové správy

  1. Koľko minút pracujeme na jednu kávu či novú kuchyňu?
  2. Odborári pokračujú v zbieraní podpisov za zastropovanie dôchodku
  3. Umenie investovať: Nemusíte byť znalec, aby ste zhodnotili krásu
  4. Dana Kleinert sa vzdáva v prospech zmeny v Starom Meste
  5. Reportáž: Ako sa vyrába slovenské akostné víno
  6. Union ponúka množstvo výhod pre deti aj matky
  7. Tip hypošpecialistu: Najlepší čas na Adlerovu je teraz!
  8. Prečo sú pneumatiky dôležitejšie ako bezpečnostné pásy?
  9. Koho výrobky naozaj kupujete v McDonald's?
  10. Bezpečné bývanie pre rodiny s deťmi? Na toto nezabudnite
  1. Union ponúka množstvo výhod pre deti aj matky
  2. Umenie investovať: Nemusíte byť znalec, aby ste zhodnotili krásu
  3. Dana Kleinert sa vzdáva v prospech zmeny v Starom Meste
  4. Reportáž: Ako sa vyrába slovenské akostné víno
  5. Tip hypošpecialistu: Najlepší čas na Adlerovu je teraz!
  6. Jana Vaľová: Pokračujme po dobrej ceste
  7. Sú "firmy na predaj" vhodné pre začínajúcich podnikateľov?
  8. Dôležité zmeny v založení s.r.o. od 1.9.2018
  9. Stíhame napredovať s technológiami? Môže už byť neskoro
  10. Pokazila sa Vám práčka či chladnička? Nevolajte opravára!
  1. Odborníčka na výživu: Večera maximálne 4 hodiny pred spánkom 21 441
  2. Stíhame napredovať s technológiami? Môže už byť neskoro 12 674
  3. Kvíz o zatepľovaní zvládne iba odborník. Trúfate si? 12 398
  4. Poznáte zaujímavosti Malty? Tieto lákajú turistov najviac 11 388
  5. Bezpečné bývanie pre rodiny s deťmi? Na toto nezabudnite 8 256
  6. Koho výrobky naozaj kupujete v McDonald's? 7 516
  7. Vodič dostal jasný odkaz: Na cyklotrase sa neparkuje 6 897
  8. Pokazila sa Vám práčka či chladnička? Nevolajte opravára! 4 529
  9. Sládok Pilsner Urquell: Neviem prečo zdokonalovať Prazdroj 4 367
  10. Nepodceňujte príznaky psoriázy 3 576

Hlavné správy z MY Turiec

V Malom Čepčíne chýbajú kandidáti na poslancov

Obecné zastupiteľstvo má mať sedem členov, no záujem o funkciu poslanca prejavili len piati občania. Dedinu tak na jar čakajú ďalšie voľby.

HOKEJBAL, EXTRALIGA

Kometu ako prvý porazil Martin

Hokejbalisti Martina v derby porazili Vrútky a vymenili ich na čele extraligovej tabuľky.

Gajdošove valašky ešte skrášľujú centrum mesta

​​​​​​​Dielo venované 100. výročiu vzniku Československej republiky zavítalo aj do Martina.

Seniorka z Martina vypestovala gigantické tekvice

​​​​​​​Starostlivosť o zeleninu sa Martinčanke vyplatila. Urodili sa jej také veľké tekvice, že ich museli dvíhať dvaja ľudia. Najťažšia mala až 49 kíl.

Na martinskom obchode rozkopal sklenené dvere

​​​​​​​Niekto sa nevedel vpratať do kože ani v martinskom supermarkete.

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Na bystrickej cyklokomunikácii sa baví internet

Urobiť tak veľa chýb na necelých dvesto metroch trasy sa hádam ani nedá – tvrdí Občianska cykloiniciatíva Banská Bystrica.

V Hriňovej našli bronzovú dýku starú asi tritisíc rokov

V horskom prostredí Hriňovej ide o prvý takýto nález.

V Nitre pri rieke by mala vyrásť promenáda s nákupným centrom

Z plánovanej stavby stojí len kostra. Teraz jej časť búrajú.

Vybrali SME

Už ste čítali?