Palica bola hneď poruke, ani sa nebolo treba zohnúť

Poslednú septembrovú nedeľu slávnostne otvorili vynovený areál pri prameni Medokýš neďaleko najväčšieho martinského sídliska Ľadoveň. Celé to vyzerá ako veľmi pozitívna správa, no už v prvý deň odchádzali viacerí ľudia zo spomínaného miesta rozčarovaní. Podľa nich veľký posun k lepšiemu nenastal, a preto nechápali ten hunbuk okolo.

Poďme sa teda pozrieť, čo sa na Medokýši zmenilo. Pribudla jedna šmýkačka, dve hojdačky, dve ohniská, ryba a kuriatko na pružine, nejaké koše, nanovo sa pretreli lavičky, na mieste osadili novú informačnú tabuľu a ešte pár drobností.

Pri obnove schodov sa nepodarilo vybudovať nájazd pre kočíky. Aj keď už existuje prísľub, že v budúcnosti sa tento nedostatok odstráni, je to, ako chodiť s krížikom po funuse. Mamička s kočíkom totiž ešte ani nepríde na miesto a už musí riešiť problém. Navyše vieme, ako sa u nás plnia sľuby.

Takisto bezprostredné okolie v blízkosti prameňa skôr odpudzuje, ako láka do priestoru honosne nazvaného oddychová zóna. Dobre myslená vec, ktorej zvládnutie určite stálo dosť energie a 11-tisíc eur, tak nakoniec vyznie ako niečo, čo sa urobilo len preto, aby sa ľuďom aspoň trochu zalepili oči. Je to príklad pre mňa nepochopiteľnej logiky, urobme všade aspoň niečo, aby sme mali od všetkých aký-taký pokoj. Pri takomto trende však reálne hrozí, že o chvíľu nebudeme mať u nás nič poriadne.

Už teraz mi je jasné, že argumenty druhej strany sa budú niesť v duchu, mali sme obmedzené zdroje, viac sa spraviť nedalo, buďme radi, že sa nám podarilo získať peniaze z grantu, okolie sa upraviť nedalo, lebo pozemky nepatria nám a tak ďalej, a tak ďalej.

Ale presne o tom to je. Ak je niečo dobre zvládnuté a pripravené, toľko nezodpovedaných otázok sa po „slávnostnom otvorení“ objaviť nemôže. V tomto prípade tak neplatí ani porekadlo, kto chce psa biť, palicu si nájde, pretože po palicu sa nebolo treba ani len zohnúť, tá bola hneď poruke.