no mal autogramiádu v Martine.
Wikipedia o vás uvádza, že ste sa narodili v Brezne, vy ste ale Ružomberčan, ak sa nemýlim...
- Asi som dôkaz toho, že ani Wikipedia nemá vo všetkom pravdu. Viem o tejto chybe, ale nie je to pre mňa podstatné. Narodil som sa v Ružomberku a v tomto meste aj žijem.
Ak je to tak, potom neprekvapuje, že dej posledných vašich románov, vrátane najnovšieho Na smrť ste zasadili do prostredia tohto mesta. Čím je pre vás zaujímavé?
- Ružomberok má svojskú klímu, pre mňa je toto mesto inšpiratívne – postojmi ľudí, tým, ako odráža dobu, ako sa s ňou vyrovnáva. V mnohom zosobňuje život či postoje ľudí v ostatnej časti Slovenska. Možno aj preto čitatelia nemajú problém stotožniť sa s postavami mojich románov. Akoby v nich spoznávali seba či svojich susedov či ľudí na radniciach.
Keď sa človek začíta do vašich románov, má pocit, akoby to, čo sa v nich opisuje videl či zažil na vlastnej koži. Sú postavy v nich vyfabulované alebo reálne?
- V každej knihe je pomer reality a fabulácie iný. V trilógii V tieni mafie napríklad je dej vymyslený. Skladal sa ale z množstva mikropríbehov, ktoré boli reálne. Tie postavy sú esenciou konania štyroch-piatich reálnych ľudí. Z ich charakteristických čŕt vytvorím jednu postavu. Žije, rozmýšľa, koná tak, akoby za ňou bol reálny človek. To je jediná cesta k tomu, aby sa ľudia s hrdinami románov stotožnili. Ak by som tie postavy vymýšľal, vycítili by to.
Spoznávajú sa?
- Áno, najmä takí, ktorí v románoch vôbec nie sú. Je to pochopiteľné. Keď štylizujete príbeh na konkrétne mesto, tak ľudia podvedome hľadajú, o kom to je. Ale to nie je môj cieľ. Knižky píšem pre širšie čitateľské spektrum, nie pre regionálnu scénu. Ide mi o to zachytiť v ružomberských črtách to, čo je celoslovenské. Ak mi niekto napíše: prečítal som vašu knižku, je to pravda, ale to ste rovno mohli napísať, že je to od nás, a pritom je to čitateľ z Malaciek, beriem to ako ocenenie.
Takže, skúste charakterizovať váš autorský cieľ?
- Dostať do kníh to, čo ľudia okolo seba vnímajú, o čom tušia, že existuje, len to doteraz možno nikto nepomenoval. V trilógii V tieni mafie je to napríklad podsvetie, korupcia, mocenské ovládanie samosprávy, prepojenie podnikateľskej sféry a štátu, v dvojdielnom románe Na smrť zase Slovenský štát, arizácia. Do konania postáv vkladám vzorce správania sa, ktoré sa opakujú kdekoľvek inde na Slovensku. Čitateľ to dešifruje a pochopí, že je to aj o ňom a o prostredí, v ktorom žije.
Napriek štylizácii ste sa ale jednej postavy v románe Na smrť dotkli priamo. Aj ju rovno menujete...
- Viem, na čo narážate. Okolo tohto ružomberského farára bola svojho času v meste veľmi vyhrotená diskusia a istý čas to bola aj moja téma, keď som pracoval v tamojšej mestskej televízii. Podľa mňa nie je v poriadku, keď človek, ktorý okrem svojej dokázateľne charitatívnej či publicistickej alebo kultúrnej činnosti, hlasoval napríklad v národnom sneme za arizáciu, oslavoval verejne Hitlera a hoci Židom občas pomohol, nebolo to zadarmo, má na budove radnice pamätnú tabuľu. Bol to silný exponent režimu, aktívne mu slúžil a ja som chcel touto postavou poukázať na morálny problém, ktorý sa šíril niekedy a šíri sa aj dnes. A síce, že odsúdeniahodne konajú aj tí, ktorí by mali byť piliermi morálky.
Odsúdeniahodne v románe nekoná ale len on, ale množstvo iných postáv... Aj Židia.
- Ľudí nemožno vnímať len čierno-bielo. Medzi nimi je široké spektrum farieb. Aj medzi Židmi, ktorí ako národ trpeli počas vojny enormne, bol i takí, ktorí obetovali svojich blízkych, aby sa načas zachránili a aj medzi Nemcami neboli všetci presvedčení fašisti. Dostali sa do situácie, že vykonávali všetky zverstvá, ale subjektívne možno niektorým ľuďom pomohli. Aj toto som sa snažil v románoch Na smrť ukázať. Aj v jadre dobrí ľudia môžu stáť vo vyhrotených životných situáciách na zlej strane.
Prvý diel románu Na smrť nemá venovanie. Druhý ste venovali mame. Prečo?
- Sú na to rôzne dôvody. Jednak ten, že teraz mením bydlisko a prirodzene sa trhajú väzby, ktoré ma doteraz pútali k blízkej rodine. A jednak beriem túto knihu ako svoju srdcovku, dlho som ju nosil v sebe. O vojne bolo istým spôsobom ťažšie písať ako urobiť príbeh zo súčasnosti. Chce to dôkladné štúdium, mal som aj obavy, ako to ľudia príjmu. Veď jeho dej sa dotýka okruhu najbližších a aj takých hodnôt, ako je priateľstvo – v pozitívnom i negatívnom význame. Preto som mal pocit, že knihu treba venovať niekomu veľmi blízkemu.
Vojna, Slovenský štát, povstanie nie sú práve témy pre autora vašej generácie. Prečo ste si toto obdobie vybrali za rámec svojho románu?
- Netýkajú? Nemyslím si to. To, čo sa odohralo v Európe či na Slovensku, je témou každej generácie. Najmä v takej súvislosti, akou je napríklad pre Slovákov predvojnový Slovenský štát. Dôsledky toho, čo sa vtedy na Slovensku dialo, dopadli na viaceré generácie. Aj na moju. Kým sa spoločnosť nevyrovná s tým, čo sa stalo, v jej podhubí stále ostáva vred, ktorý hnisá a bolí. Raz sa do zrkadla musíme pozrieť, pripustiť konfrontáciu a jasne sa k tomu postaviť. Treba pripustiť, že sa stalo niečo zlé, strašné a odporné, čo nemôžeme ospravedlňovať, relativizovať a hľadať úniky. Kým to vnútorne nespracujeme, morálne sa neočistíme. .
V slovenskej literatúre je toto obdobie niekedy opisované s povinným morálnym odsúdením, povstanie zase s pátosom. Autori akoby vedome obchádzali, krvavé, deštruktívne momenty toho času. Lebo, čo ak sa niekoho alebo niečoho dotknú... Vy tieto zábrany nemáte. Prečo je to tak?
- Povinný pátos v mojich knihách nenájdete. Sú témy, v ktorých je realistický prístup nevyhnutný. Dnes sa v médiách či diskusiách bežne hovorí, že v Osvienčime zahynulo toľko a toľko miliónov Židov. Ale oni nezahynuli. Zahynúť možno pri nehode, v horách na túre... Ich tam vraždili. Premyslene zbavovali dôstojnosti, mučili, vyhladovali a vraždili. Treba to povedať rovno a ukázať aj na tých, ktorí to dopustili.
Už v predchádzajúcich románoch ste sa nevyhýbali opisom násilností, ktoré sú takmer na hranici ľudského chápania. Urobili ste to aj v románe Na smrť. Čo tým sledujete? Čo chcete, aby si ľudia uvedomili, keď vaše knižky čítajú?
- Odpoviem otázkou: Ako inak možno pomôcť mladým ľuďom pochopiť, v čom bol fašizmus zlý? Opisom? To nestačí. Ľudia musia cez optiku postáv prežiť tú dobu. Inak si ju nebudú vedieť predstaviť a precítiť. To je jedna z úloh literatúry – previezť čitateľa cez zážitok postáv. Môže to pomôcť zmeniť ľudí v nejakom detaile. Literatúra má takúto moc. Verím tomu, že ak to niekto takto prežije, môže to priniesť bonus v zmene vnútorných postojov ľudí či spoločnosti.
Činy ľudí, mučenie, ľudské kreatúry, morálne monštrá, koncentračné tábory a „poriadok“ v nich opisujete tak sugestívne, akoby ste tam boli. Fyzicky to samozrejme nie je možné. Otázkou je, odkiaľ ste mali takéto informácie?
- Vzdelaním som historik a presnosť v detailoch histórie je v mojom prípade prirodzená. Odjakživa ma profesionálne zaujímala história prvej polovice dvadsiateho storočia. Kým som sa pustil do písania románov Na smrť jednotky a dvojky, prečítal som hádam šesť desiatok kníh o tomto období. Takže tam je zdroj mojich informácií. Okrem toho som študoval výpovede ľudí, ktorí prešli koncentračnými tábormi, čítal som výpovede veliteľov či dozorcov, ktorí to všetko riadili či vykonávali , rukami mi prešli rôzne dokumenty vzťahujúce sa na túto dobu. Príbeh som sa snažil vystavať tak, aby to nebolo čierno-biele, aby tam bola strana obetí i esesákov. Aby to bolo prerozprávané z oboch pohľadov. Tým, že v románe sú obidva tieto pohľady, je to autentické.
Možno sa mýlim, ale zdá sa mi, že vaše romány nemajú kladného hrdinu. Je to zámer? Prečo si vyberáte takýchto hrdinov?
- Rád sa hrám s úlohou hlavného hrdinu , baví ma zobrazovať postavy či situácie na hrane protipólov – kladného a záporného. Ale aj v situáciách, keď sa na prvý pohľad kladná postava mení na zápornú a naopak. Snažím sa nechať na čitateľovi časť tejto hry. Nech si sám zaradí, ako to vlastne je. Je to aj na ňom, netreba mu všetko naservírovať. Tento postup ho viac vtiahne do deja, baví ho to. A pravda je aj to, že v románoch V tieni mafie a Na smrť ani veľmi nemôže byť kladný hrdina. Nejaký biely rytier by v nich bol nenáležitý.
Máte Kristove roky a za sebou slušnú zbierku vlastných kníh – za desať rokov ich je štrnásť. Pekná bilancia za taký krátky čas...
- Medzi nimi je len päť románov, z ďalších kníh sú niektoré preklady, hoci aj to je o tvorivosti, niečo boli eseje. Ak sa človek chce písaním živiť, čo je aj môj prípad, tak musí tvorbu vnímať ako prácu. Musí byť disciplinovaný, mať isté denné rituály, od ktorých neodchádza. Román Na smrť som písal 180 pracovných dní. Píšem každý deň niekoľko hodín – väčšinou predpoludním. Poobede študujem, pripravujem si náčrty , schému vývoja postav a ich vzájomného prepojenia či prepojenia navonok a dovnútra. Neviem si predstaviť, žeby som si sadol k počítaču a nevedel, ako začať či pokračovať. Drámu jednotlivých postáv musím mať premyslenú. Čitateľské návyky sa zásadne zmenili. Tvorbu tomu treba prispôsobiť.
Ako sa zmenili?
- Kedysi mali na knihy pár hodín, dnes je to pár minút. Miera rozptýlenia ľudí pri čítaní je dnes vysoká, preto si spisovateľ , ak chce, aby jeho knihy niekto čítal, nemôže dovoliť ani jeden zbytočný riadok. Musí to byť reťaz od začiatku do poslednej kapitoly.
Ste jeden z mála spisovateľov na Slovensku, ktorého písanie živí. Takže, ako sa žije na Slovensku spisovateľovi?
- V mojom prípade sú to tri roky. Predtým som bol zamestnaný na ružomberskom mestskom úrade. Z hľadiska tvorby to boli veľmi užitočné roky – zostali väzby, zážitky, typy ľudí, ich konanie, ktoré sa odrážajú v postavách mojich románov. To je dobre, lebo ak dnes chcete písať, nemôžete sa kdesi zatvoriť. Vašim príbehom by chýbal život a čitatelia by to zbadali. Na druhej strane povinnosti v zamestnaní berú spisovateľovi slobodu i čas. Preto je lepšie sústrediť sa na tvorbu a byť v kontakte s ľuďmi inak – nie cez povinnosti v zamestnaní. Mnohí ľudia si neuvedomujú, že písanie je len asi 40 percent práce spisovateľa. Zvyšok je príprava vydania knihy, práca vo vydavateľstve, kniha sa niekoľkokrát číta a prepracováva, potom je to jej promovanie, vyhodnocovanie spätnej väzby. Nie je to oddelené, všetky tieto procesy prebiehajú naraz.
Nechýba vám ako tvorivému človeku tesnejší kontakt s Bratislavou?
Toto mesto mám celkom rád a často tam cestujem, ale keď ste v centre diania, mnoho veci vás môže rozptyľovať. Môjmu pracovnému tempu Bratislava nevyhovuje. A zistil som, že život tu vnímajú inak ako zvyšok Slovenska. Preto mi realita stredoslovenského mesta vyhovuje. Esencia toho, ako žijú ľudia na Slovensku, je tu viac prítomná.
