Aj „na konci“ sa dá začať. Takýto záver by sa dal urobiť z rozprávania Evy Kuciakovej, ktorá sa predstavila koncom októbra v Dome J. C. Hronského na podujatí Autori jednej knihy.
Program mal už šieste pokračovanie. Organizátori na ňom predstavujú „neprofesionálnych“ turčianskych literátov.
Najskôr profesia, potom....?
Eva Kuciaková (1951) absolvovala Strednú zdravotnú školu v Martine. Zamestnala s v dojčenskom ústave v Martine na oddelení, kde boli umiestnené ťažko zdravotne postihnuté deti. Pracovala tu tridsaťsedem rokov. A hoci pri výbere strednej školy chcela najmä to, aby mohla po jej skončení pracovať niekde pri lese, okolnosti ju donútili ísť „jednoduchšou“ cestou. Svoje rozhodnutie stať sa detskou sestrou nakoniec nikdy neoľutovala.
„Byť denno-denne svedkom utrpenia a bezmocnosti ležiacich detí a starať sa o ne, je náročné na psychiku. Tieto deti sú vďačné za každú nežnosť, pritúlenie či pohladenie,“ hovorí Eva Kuciaková dnes. Svoje rozhodnutie brala to ako výzvu. Zdravý človek podľa nej musí čo najviac síl venovať druhým.
Poézia ju opantala už ako študentku
Popri práci si vedela nájsť čas aj na písanie. To, že má literárny talent, si u nej učitelia všimli už v detstve, keď sa nesmelo predstavila prvými príspevkami. Plodnejšie na poéziu boli jej študentské roky a potom neskôr, keď už bola zrelou ženou. „Inšpirovala ma práca s deťmi. Im patrili moje verše,“ spomína E. Kuciaková.
Dnes je jej bližšia próza, konkrétne humor a satira. Dokázala si osvojiť aj moderné interpretačné postupy – humorné situácie zveršovala a vie ich aj rapovať. Jej príspevky publikoval kedysi časopis Roháč, Kocúrkovo, Život a niekdajší Život Turca (neskôr Nový Život Turca).
Žiadalo sa jej urobiť smelší krok
S myšlienkou vydať zbierku svojej poézie sa začala zaoberať vtedy, keď sa jej nazbieralo nožstvo básní a ona mala pocit, že prešľapuje na mieste. Žiadalo sa jej urobiť smelší krok dopredu. Vydať knižku bol jeden z jej snov. A tak v roku 1999 jej vyšla útla zbierka básni s názvom Výkriky, ktorú ilustroval Martin Malicherčík. Je to poézia, ktorá reaguje na spoločnosť a to, čo ľuďom doniesla nová doba. Osobitnú vnímavosť na bolesť a utrpenie okolo seba u autorky vypestovalo možno aj jej povolanie.
„Rozhodla som sa, že knižka básní bude odzrkadľovať môj postoj k svetu, prírode a životu vôbec,“ vyznala sa.
Pre úplnosť jej literárneho profilu treba dodať, že v súčasnosti je členkou literárneho klubu Duria pri Turčianskej knižnici v Martine a taktiež Literárneho klubu Hany Zelinovej vo Vrútkach.
Zvesila z klinca fotoaparát po manželovi
Asi pred dvanástimi rokmi sa začala venovať svojej novej záľube - fotografovaniu. Dlhé roky to bolo hobby jej manžela. Keď zavesil fotoaparát na klinec, zvesila ho ona. Fotografovanie spojila s dávnou túžbou byť v dennom kontakte s prírodou. V lese má dostatok objektov na fotenie: bizarné obrazce na pňoch spílených stromov alebo kôre briez, kvapôčky rosy na pavučine, chrobák na liste, oblak na oblohe...
Fotke pomáha počítač. Teraz sa doma môže vrátiť k uloveným obrázkom a v pokoji ich triediť. Potom ich zverejňuje a zdieľa so svojimi priateľmi na Facebooku. Ako tvrdí, má na ne dobre ohlasy.
Nakoniec dokazujú to aj niektoré jej verejné úspechy, keď sa osmelila svoje fotografie publikovať a vystavovať. Súbor fotografií s názvom Veselé huby, bol vystavený v čajovni Alchemilka vo Vrútkach. Ďalší album fotografií Rok v prírode odprezentovali pri príležitosti stretnutia seniorov v Klube dôchodcov v Priekope. Zapojila sa i do súťaže Zimné Vrútky cez objektív, ktorú vyhlásilo mesto Vrútky. S fotografiou s názvom S cencúľom za uchom sa umiestnila na druhom mieste. Najviac si však cení úspech, ktorý dosiahla v súťaži Zaujímavé tipy pre Nový Čas vyhlásenej na webovej stránke periodika. Umiestnila sa medzi desiatimi najlepšími. Za kolekciu fotografií samorastov, obrazcov na brezovej kôre a drevokazných húb získala cenu.
Foto-rozprávky tvorí pre vnúčatá
Ani svoje literárne schopnosti popri fotení neodložila úplne bokom. Ku fotografiám vytvára vtipné komentáre a zostavuje ich do akýchsi foto-rozprávok, napríklad o dobrodružstvách motýľa Mateja. Zatiaľ týmito príbehmi teší len svoje najbližšie okolie a vnúčatá, no v budúcnosti možno pripraví aj samostatnú knižku. „Raz, ak budem prešľapovať na mieste a bude sa mi žiadať spraviť ďalší smelší krok…,“ uzavrela.
