na pozadí jeho silného príbehu a zaujímavých súvislostí chceme naznačiť, prečo bol Martin kedysi prirodzeným centrom národnej kultúry Slovenska a Slovákov.
Priemyselná revolúcia v 19. storočí výrazným spôsobom poznačila aj oblasť pivovarníctva, osobitne technológiu prípravy a výroby piva. Chladiacimi zariadeniami už mohli byť vybavené i kvasiarne a pivnice pivovarov, pričom zlatistý mok sa začal vyrábať vyhovujúcejším spôsobom. Išlo o spodné kvasenie, ktoré si síce vyžadovalo nižšie teploty (a tým aj nákladnejší spôsob prípravy), ale nápoj potom nemal problémy s dlhším skladovaním, diaľkovým transportom či kazením. Tieto a iné prevratné zmeny sa v plnej miere premietli do vzniku mnohých európskych pivovarov. Na Slovensku sa tak stalo v Košiciach (1857), Michalovciach (1867), Bratislave (Stein, 1873), Spišskej Belej (1877), Turčianskom Sv. Martine (1893) a Nitre (1896).
Hneď na štarte prvá cena na výstave v Prahe
Vybudovanie akciovej spoločnosti Turčiansky pivovar, účastinná spoločnosť, je neodmysliteľne spojené s osobnosťou Jozefa Capka, ktorý svojimi odvážnymi rozhodnutiami kládol základy spriemyselňovania dovtedy výlučne remeselníckeho mestečka. Potrebný kapitál a skúsenosti získal vďaka úspešnému obchodovaniu v Rumunsku (Galati) a najmä v Bulharsku (Sofia). Po návrate do rodného Turca presvedčil viacerých obchodníkov, že sa oplatí investovať do zriadenia pivovaru.
Prvá várka piva bola vyrobená 20. 2. 1894, pričom už o rok neskôr získalo turčianske pivo prvú cenu na prestížnej Národopisnej výstave v Prahe! Pôvodne sa v Martine varili tri druhy piva (Brezniak, Kráľovské pivo, Granát), ktoré sa zo skladov dodávali priamo zákazníkovi. V tejto súvislosti treba podotknúť, že podnik mal svoje skladovacie priestory na viacerých miestach stredného, resp. severného Slovenska. Ročná produkcia pivovaru sa pohybovala od 3 do 8 tisíc hektolitrov. Postupom času sa lahodný martinský nápoj uplatnil nielen doma, ale aj na českých či dokonca amerických trhoch. Spotreba sa neustále zvyšovala a v jubilejnom roku 1943, keď pivovar slávil polstoročie svojej existencie, dosiahla objem 84 tisíc hl.
Prudký nárast výroby piva si nevyhnutne vyžadoval rozšírenie kapacity podniku, spojené s modernizáciou technického zariadenia. V tomto ohľade bol pivovar v Martine vždy progresívny. Napríklad už v roku 1920 začal využívať elektrickú energiu na pohon strojov a výrobu chladu. Vo vlastnej réžii zhotovoval drevené sudy a debničky, v rokoch 1939 – 1940 v ňom nainštalovali najmodernejšiu dobovú fľaškovú linku, ktorá za hodinu naplnila 6 tisíc fliaš. Počas medzivojnového obdobia a za Slovenského štátu produkoval podnik niekoľko druhov pív. Najznámejšie boli značky Svätomartinské pivo a Martinský porter; zdravotné 12-stupňové pivo Granát sa propagovalo ako bavorská špecialita pre chudokrvných a rekonvalescentov.
Vďaka prezieravosti, obetavosti a odvahe viacerých zamestnancov sa počas SNP podarilo zachrániť stroje i suroviny, preto pivovar neutrpel škody väčšieho rozsahu.
Osobnosti priťahoval ako magnet
S históriou nijakého slovenského pivovaru nie je bezprostredne spojených toľko výrazných osobností nášho národného života, vedy, kultúry a umenia. Začalo to už prvým správcom Jozefom Capkom (1852 Kláštor pod Znievom – 1915 Martin), ktorý podporoval Kníhtlačiarsky účastinársky spolok v Martine, vydával diela slovenských autorov a sám bol literárne činný. Pri vzniku pivovaru, jeho rozvoji a úspechoch zohral dôležitú úlohu Jozef Fábry(1858 Partizánska Ľupča – 1928 Martin).
Tento všestranne orientovaný muž zásadným spôsobom formoval hospodársky rozmer nášho národného hnutia. Inicioval, respektíve založil rôzne bankové a priemyselné podniky, bol členom ich správnych rád, stál pri zrode Slovenského spevokolu, na doskách ktorého ako herec aktívne účinkoval, Národného domu či Muzeálnej slovenskej spoločnosti, vydával časopis Dom a škola, financoval knihy. Fábryho meno nechýba medzi signatármi Deklarácie slovenského národa (Martin 30. 10. 1918).
Turčiansky pivovar často navštevovali naši významní dejatelia, čo je zdokumentované aj v jeho historickej kronike (J. Škultéty, S. Hurban-Vajanský, A. Kmeť, M. Kukučín, Š. Krčméry a iní). Na druhej strane tieto návštevy mu spôsobovali pred prvou svetovou vojnou veľké problémy s distribúciou a predajom piva na území dnešného Slovenska... Vtedajší uhorskí mocipáni sa aj takouto formou snažili čeliť otvoreným protimaďarizačným vystúpeniam a prejavom národného uvedomenia.
Pavol Fábry (1891 Martin – 1959 Nemecko) pokračoval v šľapajach svojho otca Jozefa. Zdedil po ňom Turčiansky pivovar a účastiny ďalších podnikov, bol poradcom Milana Hodžu vo finančných otázkach. Po roku 1945 pôsobil aj ako predseda Spolku slovenských pivovarníkov a vytrvalo sa snažil nájsť pre naše podniky lepšie obchodné pozície na zahraničných trhoch. Keďže po nástupe komunistov k moci (1948) odišiel do exilu, na jeho meno a zásluhy sa muselo v nasledujúcich decéniách „povinne“ zabudnúť.
Mimochodom, Pavlov syn Vladimír Fábry patril k popredným predstaviteľom Organizácie spojených národov. Okrem iného bol blízkym spolupracovníkom a poradcom generálneho tajomníka OSN Daga Hammarskjölda, s ktorým v septembri 1961 tragicky zahynul pri leteckom nešťastí v Zambii.
Pripomenúť treba tiež osobnosť Júliusa Badu (1910 Bystrička – 1987 Martin), jedného z najrešpektovanejších novodobých pivovarníckych odborníkov a inovátorov. Kľúčovým spôsobom sa zaslúžil o rozvoj a skvalitnenie výroby piva nielen v Martine, ale aj v ďalších slovenských mestách. Medzinárodnú reputáciu si získal najmä autorstvom viacerých patentov.
Novodobá éra priniesla mnohé zmeny
Proces znárodňovania neobišiel v druhej polovici 40. rokov ani účastinnú spoločnosť Turčiansky pivovar. Po februári 1948 bola jeho majetková podstata predisponovaná na novozaložený národný podnik Stredoslovenské pivovary.
V zložitom povojnovom období v pivovare nainštalovali oceľové smaltové ležiacke nádoby, boli postavené nové výrobné a prevádzkové budovy a bytovky pre zamestnancov podniku. Počas najrozsiahlejšej rekonštrukcie závodu (1967 – 1974) v ňom zaviedli ako technickú novinku blokové filtre. Postupná modernizácia zásadne ovplyvnila predvýrobné procesy (šrotovňa), samotnú prípravu nápoja (chladenie mladiny), výstavbu filtračnej stanice, finalizáciu fľaškovej linky či plnenie sudového piva. Celková kapacita podniku predstavovala objem 380 tisíc hl piva ročne.
Od roku 1974 sa datuje systematický export martinského zlatistého moku do Poľska, neskôr Maďarska, Rumunska, republík vtedajšieho Sovietskeho zväzu, ale aj Švajčiarska či Talianska.
Po prevratných novembrových udalostiach roka 1989 prešiel pivovar v Martine rôznymi zmenami. V júni 1992 ho v rámci privatizačného procesu odkúpil podnikateľ Karol Konárik (KK Company – Pivovary, s. r. o.). Počas tohto období bola zmodernizovaná fľašková linka, zakúpilo sa zariadenie na balenie piva v plechovkách (vtedy jediné na Slovensku) a došlo aj na spustenie linky na plnenie KEG-sudov. Martinské pivo sa začalo opätovne vyvážať na zahraničné trhy (Veľká Británia, Nemecko, Rusko, USA, Argentína, Fínsko, Francúzsko, Južná Afrika).
Na základe vstupu zahraničného kapitálu vznikla v roku 1999 akciová spoločnosť Martiner. Vlastníkom pivovaru sa stal holandský nadnárodný reťazec Heineken. Popri exporte kládli spočiatku noví majitelia dôraz na akcentovanie tradičných hodnôt regiónu v prepojení na konkrétnu značku. Spoločnosť Heineken Slovensko sa napríklad usilovala propagovať svoj produkt sloganom Vitajte v kraji Martiner – Krásne pivo, krásny kraj. To sa však už nemilosrdne schyľovalo k zastaveniu výroby v martinskom pivovare. Súhrou rôznych okolností sa tak stalo, paradoxne, v roku 110. výročia jeho založenia (2003). Išlo vskutku o netradičný „darček“ k narodeninám... Výroba sa kompletne presťahovala do Hurbanova, o prácu prišlo podľa dostupných informácií 120 ľudí z regiónu Turiec.
Epilóg
Za úspechmi tunajšieho piva vždy stála kombinácia kvalitnej vody z historického prameňa spod Martinských holí s majstrovstvom a fortieľom miestnych pivovarníckych odborníkov. Ak máme záujem pripomenúť si dve diametrálne rozdielne výročia – 120 rokov od založenia a 10 rokov od zániku pivovaru v Martine – , skúsme uvažovať v súvislostiach. V Turci sa s istými prestávkami varí pivo od konca 14. storočia (Horná Štubňa, Necpaly, Sučany, Turany). Uvedená skutočnosť, ako aj vyše storočná existencia pivovaru v Martine a jeho silný historický príbeh, v ktorom účinkovali významné osobnosti našich národných dejín, preto nemohli dlhšie ostať bez nasledovníkov. Zákonite tak v tunajšom prostredí vznikol domáci pivovar Victoria, pokračujúci v bohatých tradíciách turčianskeho pivovarníctva.
Autor: Peter Cabadaj
