Na jednej strane sa ponáhľame, na druhej strane čakáme. Čakáme skoro všade, v paneláku na výťah, v reštaurácii na obed, na vlak, na autobus, v čakárni u doktora, v obchode... i pred ním. Čakáme ako na spasenie. Možno aj pri rozhovore v jesennom sychravom počasí.
„Ja si na to čakanie začínam zvykať,“ hovorí prvý. „Pozorujem okolie a čas mi tak zbehne rýchlejšie.“
„To ja si asi nikdy nezvyknem,“ oponuje druhá. „Každý okoloidúci na mňa hľadí, čo tu takto postávam. A keď sa ohradím, ešte som ja tá zlá, vraj ma nevedia vychovať.“
Tretí len tak sedí a nespúšťa pohľad z dverí. Čo ak príde konečne rad aj na neho?
„Kolegovia, to vám poviem, čakanie prináša aj benefity. Ako sa hovorí, kto si počká, ten sa dočká. Ja sa teda vždy dočkám odmeny,“ pousmeje sa štvrtý a poškrabe sa za uchom.
„Pre mňa je odmenou, keď sa naši vrátia domov a ideme sa spolu prejsť. Viete, aj ich musím doma vyčkávať,“ sťažuje sa druhá a vykúka na dvere, kedy sa konečne otvoria. Tretí ešte stále uprene hľadí pred seba. Začne byť trošku nervózny, keď z dverí vyjde cudzí muž v dlhom kabáte a dvere sa opäť zatvoria.
„Ja si niekedy musím počkať aj na to, kým sa naši rozhodnú, čo odo mňa vlastne chcú. Prines mi toto, dones toto... Pripadám si ako poštár,“ zapojí sa znova do debaty prvý.
Dvere sa opäť otvorili. Tretí sa začne spokojne vrtieť, vstane a chystá sa rozbehnúť v ústrety staršej vychádzajúcej dáme. Zastaví ho až prudké trhnutie. „Neblázni sa, lebo tú vôdzku roztrhneš,“ prihovorí sa mu staršia dáma a podá svojmu natešenému psovi kúsok salámy. „To máš za to čakanie.“
„Dočkal sa,“ zhodnotí štvrtý a opäť sa poškrabe za uchom. Druhá si len vzdychne a zahľadí sa za dámou, ako si s nadšeným labradorom veselo kráča spred obchodu domov. Trpezlivosť ruže prináša, pomyslí si. Ale za ten čas, čo tu na svojho pána čakám, by sme si všetci zaslúžili nejakú kosť.
Tí ľudia raz nevedia, kedy sa majú ponáhľať. A potom sa sťažujú, že majú život pod psa.
PAULA BEINSTEINOVÁ
