MARTIN. Svoj najnovší cestopis Ekvádor – Koľko podôb má láska venoval Martinčan Pavel „Hirax“ Baričák všetkým Slovákom, ktorí cestujú a zbavujú tak národ malosti. Symbolické. Štvrtý Baričákov cestopis (Úcta k prírode a úsmev ako zmysel života – Panama a Kostarika 2009, Nový Zéland – New Zealand 2010, Etiópia – Vysoká škola neočakávania 2011) ale prerušil každoročnú pravidelnosť. Namiesto roka sa na neho čakalo dva.
Dôvod nájdeme v titule knihy – láska. V roku 2012 prišla na svet prvorodená dcéra autora Sára Ráchel, ktorá sa stala jeho súkromným cestopisom, najúžasnejším na svete, ktorému na oplátku patril celý svet. Keď sa ale pretlak emócií dral von a stres z rôznorodých povinností kázal vypnúť a ukladať myšlienky na papier, bolo treba dať mu prednosť. „Choď do Ekvádoru – výborne zmanažovaná krajina, všetko tam funguje lepšie ako na Slovensku, za dva týždne ju prejdeš, uvidíš všetko, čo tam je zaujímavé. A ľudia? Nádherní!“ toto bola pozvánka od Baričákovho priateľa Maťa Tomčíka do juhoamerickej krajiny.
Baričák ju prijal. Krajina si ho pritiahla, zveril sa do rúk svojich „výkonných anjelov“ a chytil sa dverí rýchlika do Bratislavy. Každému sa deje iba to, čo vykonal včera, a tak sa cestovateľ dostane cez všetky peripetie vybavovačiek na niekoľkých letiskách do Quita. A potom sa už začína vodopád postrehov, vtipných komentárov, objavných fotiek, ktoré kolorujú krajinu oveľa lepšie ako fotky z obchodu, rozhovory s ľuďmi, ktoré sa naraz zhmotňujú, akoby sme ich mali pred sebou. Z cestopisu kričí život krajiny, ktorá je nám síce vzdialená, ale ak je človek vnímavý a vie pochopiť druhého, prizrieť sa jeho životu a porozumieť mu, tak žiadna krajina nie je cudzia a v každej žijú ľudia.
Cestovateľ krajinou nasiakol do poslednej bunky a to, čo k nej cítil, čo prežíval, dal na papier. Čitateľ má pritom pocit, akoby knihu diktoval rovno z miesta do diktafónu a fotoaparátom si pomáhal zarovno s tým, ako k fotkám písal texty či vtipné komentáre. Akoby v Ekvádore s autorom bol, tak plasticky sú v cestopise vypovedané fakty, opisy i postrehy. Pritom vôbec nemusí mať pocit, že vidí inými očami a cíti iným srdcom. Krajinu a zážitky z nej autor prezentuje tak, že necháva medzi riadkami niečo aj na čitateľa – na jeho názor, na vytvorenie si vlastného postoja, nechá mu priestor na fantáziu. Čitateľ sa pri listovaní knihou stáva Ekvádorčanom a cíti, že kým iní si odnášajú dojmy z návštevy krajiny na fotkách, on si ich odniesol v srdci.
