LIPOVEC. Divadlo nie je len obrazná tvorba osobného podania deja premenou hercov v postavy, ale aj mlčanlivá dohoda o prijímaní toho, čo sa deje na javisku akoby to bolo naozaj. Tento zázrak sa môže stať len cez spolčovanie hercov v hre a divákov v divadle. Alebo aj potom, keď už ide o spomienky na tých, ktorí obohacovali iných. Preto sú oslavy výročia divadelných súborov nielen návratom k míľnikom, ktoré obohatili kultúru, ale aj poznávaním toho, čo na túto cestu tvarovalo.
V tomto roku si jedinečné jubileum 80 rokov trvania súborového pôsobenia pripomína lipovecký Divadelný súbor Za Váhom. No už pred rokom 1933 – konkrétne v roku 1918 sa na Lipovci pokúsili zahrať Urbánkovho Škriatka a Kuba od Jozefa Hollého, ale pre odchod režiséra nastala dlhšia pauza v divadelných snahách. Tie potom už „voňali“ z Lipovca ďalej a sústavne. Zvlášť od založenia tradície okresných ochotníckych súťaží v Belej-Duliciach, na začiatku 70. rokov minulého storočia, prichádzal lipovecký súbor na ne takmer každoročne. Zväčša s ľudovými hrami a prevažne veselohrami.
Svoju tradíciu zachovali aj v jubilejnom roku. Pripravili komédiu Miroslava Mitroviča Polnočné vlámanie v réžii a scénografii Petra Kašíka. Inscenácia využíva nielen prvky situačnej komédie triafajúcej do neduhov súčasnej spoločnosti, ktorým je všeobecne rozšírené rozkrádanie majetku, ale aj komediálne nadanie členov súboru - v komornom rozsahu cez piatich hercov. Nielen pre zdôrazňovanie odľahčujúcej zábavy, ktorú vyhľadávajú diváci, ale najmä pre spomenuté úsmevné a až satirické nahliadnutie do „pestovaných“ neprávostí. Konverzačnosť predlohy kládla na hercov značnú záťaž. Bolo treba nielen osvojiť si text, ale aj tvarovať postavy z nadhľadu karikovaných polôh. Zvlášť ústredná postava Miloša, obchodníka „trápiaceho“ sa v noci pred revíziou, ako prevrstviť finančné položky, aby sa stratila z nich predchádzajúca zlodejčina, neodchádzal zo scény a pritom bol jej aj režisérom inscenácie. Sťažovalo mu to odstup od svojho podania postavy a kontrolu vzťahov. Viazal všetky ostatné konflikty i situácie, napríklad keď jeho snahu vyrušil zlodej, ktorému vďačne ponúkal, čo ešte môže ukradnúť, lebo v tom videl záchranu pred raňajšou kontrolou.
Do diania sa priplietli aj jeho ženy, manželka i milenka, Cica Martina Horáková a Slávka Edita Hromadová. Navodili z toho vyplývajúce humorné strety. Zlodej, v podaní Viktora Mahúta, sa dokonca pod zistenými okolnosťami, že má zakryť toľko krádeží, vzdáva svojho lupu, kým ženy odhaľujú nielen svoje povahy, ale aj protirečivé vzťahy. Všetko mal „rozpliesť“ policajt (ale i ten bol ako tí druhí), stvárnil ho Miroslav Šovčík, od prírody nadaný komediant a vlastne aj „kmeňový“ herec spájajúcim súvislú pôsobnosť súboru v jednotlivých desaťročiach.
Inscenácia sa stretla s veľkou pozornosťou divákov. Rozosmiala i nútila k zamysleniu nad tým, že osobná nedokonalosť občas ničí aj „veľkú“ ekonomiku. To všetko bez nadsádzky, hoci tou sa inscenácia vyjadrovala, ale zároveň so zachovávaním si istej civilnosti a bez vonkajšieho preháňania karikujúcich polôh postáv. Súbor tak potvrdil, že sústavná tvorivá činnosť vie motivovať nielen osobný rast ochotníckych hercov a zároveň aj vývin nášho divadla, ale zároveň aj prispievať aj k zveľaďovaniu kultúry obce. Niet sa preto čo čudovať, že súbor má v domácej starostke aj náležitú donátorku.
Autor: Mišo Kováč Adamov
