Ako sa chalan z malého mesta, ktorý študuje v o niečo väčšom Zlíne na Univerzite Tomáša Baťu, dostane na filmový festival do najľudnatejšej krajiny sveta?
- Priznávam, že som sa k tomu dostal ako slepé kura k zrnu. Posledné leto bolo zaradené medzi 10 najlepších snímok, ktoré vznikli v rámci študentského filmu v Českej republike. České filmové centrum ho vybralo a poslalo do Číny, kde ho porota zaradila do súťažného programu medzinárodného festivalu krátkeho filmu Kingbonn v Schenzene. Trochu ma prekvapilo, keď som sa neskôr dozvedel, že ostatní si filmy na festival prihlasovali sami. Mne by totiž ani nenapadlo poslať môj film do Číny.
Omrkli ste si, v akej forme pricestovala do Ázie konkurencia?
- Všetky filmy boli naozaj silné a veľmi inšpirujúce. Dalo sa z nich vycítiť, že autori už niečím prešli. Na izbe som býval s Austrálčanom a bavil som sa ním na túto tému. Vysvetlil mi, že v zahraničí sa do prvého ročníku filmovej školy môžete hlásiť až po absolvovaní prvého stupňa vysokoškolského štúdia na inej škole a tiež musíte mať za sebou nejakú životnú skúsenosť, povedzme zamestnanie v inej krajine.
Povedzte nám niečo o filme Posledné leto, ktorý zaujal až v ďalekej Číne?
- Vznikol ako skromný projekt k postupovým skúšam v štvrtom ročníku. Je to taká moja súkromná rozlúčka s rodinnými tradíciami, ktoré u nás fungovali 38 rokov. Približne pred rokom mi moji starí rodičia oznámili, že končia s chovom včiel a štafetu po nich nemá v rodine kto prevziať. Film zachytáva mojich deväťdesiatročných starých rodičov, ako počas leta naposledy pracujú so včelami. Tiež opisuje krehký vzťah človeka s prírodou a mágiu kolobehu života.
Prečo ste sa rozhodli pre názov Posledné leto?
- Jeden význam je vecný, keďže išlo o posledné leto, kedy moji starí rodičia robili náš rodinný med. Druhý je trpkejší, pretože môj starý otec zomrel ešte pred dokončením filmu a takisto to bolo jeho posledné leto, ktoré som s ním mohol stráviť.
Keď ste prvýkrát videli Posledné leto vo finálnej verzii, napadlo vám, že s ním pôjdete súťažiť do Číny?
- Ani vo sne. Keď som dostal email, že prešiel selekciou a dokonca bude na festivale súťažiť, bol to príjemný šok. Dokonca mi preplatili cestovné náklady a dali tak možnosť okúsiť atmosféru festivalu na vlastnej koži. O takom niečom sa mi naozaj ani nesnívalo.
Vedia Číňania organizovať medzinárodný filmový festival?
- Ak by som to zjednodušil, urobili ho v hollywoodskom štýle s obrovskou scénou a veľkou šou, v ktorej aktéri vyžmýkali zo seba úplne všetko. Priamy prenos zo slávnostnej ceremónie vysielala celoštátna televízia a takisto celý región udalosťou intenzívne žil.
Čo preslávený červený koberec, ako sa po ňom chodí?
- Bola to moja prvá oficiálna prechádzka pred kamerami a fotoaparátmi, takže som si ju poriadne užil. Ostatní už mali s podobnou situáciou skúsenosti, takže ju brali ako povinnú jazdu. Ja som ale Číňanom predviedol pravého slovenského Ďura na červenom koberci v plnej paráde. Myslím, že všetci sme sa dobre zabávali.
Takže by ste bez problémov zvládli aj prevzatie ocenenia a následnú ďakovaciu reč...
- Skoro sa stalo. Počas vyhlasovania výsledkov totiž čítali naše mená v angličtine. Keď mal moderátor vysloviť európske priezvisko v cudzom jazyku, bola to pre neho poriadna fuška, takže mu nik zo zahraničných súťažiacich poriadne nerozumel. Keď prišiel rad na našu kategóriu, moderátor zašemotil nejaké slovo a domáci začali ukazovať smerom ku mne. Pozrel som naokolo a keďže sa nik nedvíha, začal som vstávať ja. Keď som bol asi tridsať centimetrov nad stoličkou, niekto ma zarazil naspäť a vytiahol skutočnú víťazku, ktorá sedela hneď vedľa mňa. Neviem si predstaviť, čo by sa stalo, keby to nestihol. Asi by som mal teraz cenu doma ja.
Pozlátko je jedna vec, no poďme na chvíľu prejsť k pragmatickejším veciam. Čína sa stále nepovažuje za úplne slobodnú krajinu. Súhlasíte po svojej osobnej skúsenosti s týmto tvrdením?
- Propagandu v rôznych formách bolo cítiť na každom kroku a takisto akýsi ťažko definovateľný strach, ktorý asi zažívali v minulom režime naši rodičia či starí rodičia. Číňania majú akoby naprogramované, čo smú a nesmú robiť. Navyše v krajine je pri obrovskom počte obyvateľov nepredstaviteľná konkurencia v každej jednej oblasti a ani maličké zaváhania sa neodpúšťajú. Spravíte chybu a ste okamžite nahradený niekým iným. Čína síce po ekonomickej stránke napreduje míľovými krokmi dopredu, ale cena, ktorú jej obyvatelia za to platia, je neúmerne vysoká. Aj keď sa o nás organizátori príkladne starali, často mi hlavou prebehla otázka, či by som v takýchto pomeroch dokázal žiť.
Skúste charakterizovať súčasných Číňanov?
- V prvom rade sú pokorní a k nám Európanom sa správajú veľmi úctivo. Ich charakter ale najlepšie spoznáte, keď komunikujú medzi sebou a v tejto interakcii si naozaj nič nedarujú. Niekedy mi ich rozhovory pripomínali skôr súboj kto z koho ako konštruktívnu debatu.
Okúsili ste v najľudnatejšej krajine sveta aj nočný život?
- Veľa voľného času nebolo, ale raz nás zobrali do ich karaoke baru. Moja klasická stredoeurópska predstava bola taká, že vypijeme pár pív, ja sa strápnim pred davom Číňanov a pôjdeme domov. Zaviedli nás však do podniku, ktorý bol ako vystrihnutý z nejakého klipu, čo fičí na MTV. Súkromný apartmán, vlastné WC, privátny balkón, skrátka luxus, o akom sa nám ani nesníva. Nakoniec z toho bol fantastický večer, i keď nádychu už spomínaného pozlátka som sa ani v tomto prípade úplne nezbavil.
Vráťme sa po krátkej odbočke opäť na festival. Registrovali ste na svoje dielo nejakú spätnú väzbu od konkurentov alebo ľudí z brandže?
- Možno to bude znieť ako otrepaná fráza, no tak prajnú atmosféru medzi súťažiacimi som ešte nezažil. Také silné emócie, ktoré môj film u niektorých vyvolal, ma v pozitívnom slova zmysle až zaskočili. Posledné leto je dielko, na ktorom som pracoval sám a nemalo ambíciu dobíjať festivaly. V škole mi naň povedali, že je fajn, ale väčší úspech dosiahnem, ak sa budem venovať komerčným projektom.
V Schenezene ste trávili množstvo času v spoločnosti filmárov z rôznych kútov sveta. Akí sú to ľudia?
- Fantastickí. Bolo nás desať a od každého jedného sa mám čo učiť. Keď som si pozrel ich diela, moja úcta a rešpekt ešte vzrástli. Pravdepodobne sa už nikdy v takejto zostave nestretneme, a preto ma mrzí, že sme spolu nemohli stráviť viac času.
Ako hodnotili vašu cestu do Ázie spolužiaci?
- Veľmi som sa s tým nechválil, nemám potrebu oznamovať do sveta takéto správy. Pár dní pred odchodom na festival som sa s nimi rozlúčil s tým, že po návrate pokecáme viac.
Pozrime sa ešte na chvíľu do budúcnosti. Čím chcete zaujať porotcov na medzinárodných festivaloch v najbližšom čase?
- Ak ma ešte náhodou na nejaký zavolajú, rád by som im predstavil projekt, na ktorom v súčasnosti pracujem. Keďže sa najlepšie cítim v dokumente, bude to niečo z tohto súdka. Spolu s kamarátkou pripravujeme snímku o jej ťažkej životnej situácii. Dala by sa charakterizovať ako sociálna štúdia s moslimskou tematikou a bude sa odohrávať v Martine. Pre ňu je to najmä po psychickej stránke veľmi náročné a preto si ešte netrúfnem odhadnúť, kedy sa nám prácu podarí dokončiť.
