Grasalkovičov palác bol nedávno miestom ďalšieho oceňovania zásluh slovenských občanov – teraz pri príležitosti 24. výročia Dňa boja za slobodu a demokračiu. Prezident Ivan Gašparovič odovzdal štátne vyznamenania politickým väzňom - Fridrichovi Fritzovi (85) z Martina a Júliusovi Porubskému, za ktorého prevzala vyznamenanie im memoriam jeho dcéra Patrícia.
„Je mi cťou, že som dnes mohol odovzdať vyznamenanie práve vám. Je to to najmenej, čo vám môžeme my, občania, prejaviť ako isté zadosťučinenie,“ uviedla hlava štátu, od ktorej si Fridrich Fritz prevzal Medailu prezidenta Slovenskej republiky za významné zásluhy a celoživotné úsilie pri obrane demokracie, ľudských práv a náboženských slobôd.
Niet pochýb o tom, že nielen stopy, ale dokonca životy zanechávali v minulom režime práve politickí väzni. Väčšinu z nich minulý režim krivo obvinil a odsúdil pre náboženské presvedčenie, ku ktorému sa „domyslela“ vlastizrada či organizovanie odboja. Tak to bolo aj v prípade Fridricha Fritza, ktorý hlavne pre svoje náboženské presvedčenie prežil svoju mladosť medzi múrmi väznice.
Desať rokov, ktoré už nikto nevráti
Už ako 16-ročného chlapca odviedli ustupujúce nemecké vojská mladého Fridricha na nútené práce do Nemecka. Keď sa po mesiacoch vrátil domov do Prešova, našiel byt svojej rodiny zničený bombou. Nasledovalo sťahovanie do Granč Petroviec na Spiši. Nepriaznivá politická situácia a pretrvávajúce nepokoje ho inšpirovali k štúdiu teológie v Spišskej kapitule. Po čase sa však ruka režimu dostala aj do seminára. Obsadili ho príslušníci ŠTB a odviedli všetky rehoľné sestry. Vtedy sa mladý bohoslovec rozhodol odísť za hranice a dokončiť štúdium v Ríme.
Pohraničná polícia ho však zaistila a vtedy Fridrich ešte ani netušil, že tento okamih obráti jeho život naruby. Nasledoval jeden výsluch za druhým. Dozorcovia chceli prinútiť zadržaných rozprávať to, čo chceli počuť, a pod tlakom sa priznávať aj k niečomu, čo vôbec neurobili. Skúšali ich mučiť, vydierať a trýzniť. Fridricha umiestnili na samotku, kde musel od rána do noci chodiť po cele sem a tam. Sedieť smel iba na obed. Keď po celom dni zaspal, zobudili ho a odviedli na výsluch.
„Keby som sa počas tých dní nemodlil, určite by som sa zbláznil,“ spomína. Na súde v júli 1951 ho obvinili z velezrady a odsúdili na 20 rokov odňatia slobody nepodmienečne. Zároveň mu odobrali občianske práva na desať rokov, prepadol mu celý majetok a priklepli mu povinnosť zaplatiť finančnú sankciu vo výške 30 000 korún. Jediné, čo v tej chvíli mladému človeku zostalo, bola viera v Boha, ktorú sa mu dozorcom, sudcom, vydieračom ani nikomu inému nepodarilo vziať. Dodnes je Fridrich veriaci človek, ba roky strávené v strachu a utrpení jeho vieru ešte viac upevnili.
Čas vo väzení mu vyplnila práca
Fridricha väznili v Leopoldove, Ilave a v Mírove. Mladý bohoslovec sa ocitol medzi vrahmi, zlodejmi, bitkármi, ale aj ďalšími politickými väzňami. Boli tu kňazi a biskupi, všetci nespravodlivo odsúdení. A všetci na vlastnej koži pocítili kruté zaobchádzanie. Okrem toho museli pracovať. Fridrich teda spolu s ostatnými vyrábal matrace, rôzne súčiastky, šil, brúsil a vyrábal betónové rúry. Brány väzenia opustil po udelení amnestie vtedajším prezidentom Antonínom Novotným v roku 1960. Život bohoslovca sa väzením úplne otočil, po prepustení sa oženil s Justínou Tóthovou, má dve dcéry, osem vnúčat a dnes žije s dcérou Katarínou v Martine.
Svedčil v procesoch blahorečenia
Hoci si Fridrich prežil kruté roky za múrmi väzníc, práve tu stretol dnes uctievané osobnosti, ktoré, rovnako ako jeho zaistili pre ich vieru. Patril medzi ne gréckokatolícky biskup Vasiľ Hopko a salezián Titus Zeman, obaja obete komunistického režimu. Vďaka Fridrichovi Fritzovi, ktorý svedčil v procesoch ich blahorečenia, vyhlásil vtedajší pápež Ján Pavol II. biskupa Hopka za blahoslaveného a v najbližšej dobe má byť blahorečený aj Titus Zeman.
Predsednícku stoličku menil za katedru
Na slávnostnom odovzdaní štátneho vyznamenania bola prítomná aj predsedníčka pobočky Zväzu protikomunistického odboja(ZPKO) Spišská Nová Ves a Levoča Mária Dvorčáková, ktorá návrh na udelenie vyznamenania pre F. Fritza iniciovala. Predsedníctvo východoslovenskej pobočky ZPKO prevzala práve po ňom.
„Fridrich Fritz bol a stále je našim čestným predsedom. Aj keď už musel z pochopiteľných dôvodov odovzdať činnosť svojim nástupcom, funkciu sme mu pre jeho zásluhy doživotne ponechali,“ povedala Dvorčáková.
Fridrich Fritz bol aktívnym členom ZPKO. Keďže býval v Spišskej Novej Vsi, práve tu rozvíjal svoju činnosť. Prispieval do časopisu Svedectvo, ktorý vydáva ZPKO a aktívne sa zúčastňoval pietnych spomienok na obete komunizmu, kladení vencov a odhaľovaní pamätníkov. Popri tom navštevoval základné a stredné školy na Slovensku, ale aj v susedných Čechách, aby deti a mládež oboznamoval so zamlčiavanou minulosťou našej krajiny.
„Dnešná mládež nevie, čo sa v minulom storočí dialo. V učebniciach sa o tom veľa nepíše. Preto sa treba s mladými stretávať a rozprávať im, čo sme prežili, aby sa na to nezabudlo,“ hovorí Fritz.
Podobný názor vyslovil aj prezident Slovenskej republiky Ivan Gašparovič: „Mladí si ani neuvedomujú, čo všetko museli ich predkovia podstúpiť a aké možnosti práve z tohto titulu oni sami dnes majú.“ Podľa prezidenta súčasná mládež veľmi ľahko prijíma pocit slobody, pocit možnosti konať ako chce. Hlava štátu však zdôrazňuje, že by mladí ľudia mali pamätať predovšetkým na to, že sloboda znamená zodpovednosť.
Ako pripomína Dvorčáková, Fridrich Fritz bol vždy ochotný podávať svedectvo o hrdinstve ostatných, pričom o jeho osude vedel málokto. Všetky zážitky, skúsenosti a ťažké roky vo väzení opisuje vo svojej knihe Maturitné stretnutie. Jeho pokoru a obetu bude odteraz navždy pripomínať vyznamenanie, za ktorým sa ukrýva takmer desať stratených rokov života.
