Voľby do vyšších územných celkov (VÚC)sa uskutočnili už po štvrtý raz, ale ľudia o ne stále prejavujú nízky záujem. V Turci sa rozhodlo odovzdať kandidátom na predsedu, resp. poslancov len 18,69 percenta voličov. Je to ešte menej, ako pred štyrmi rokmi.
Základnou príčinou nezáujmu nebolo zlé počasie a určite ani skepsa a nedôvera verejnosti voči politikom, i keď u niektorých mohla zohrať úlohu, ale problémom sú samotné vyššie územné celky. Ľudia sa s nimi nestotožnili, zdajú sa im zbytočné, mnohým nič nehovoria.
Krajská samospráva hospodári síce so značným množstvom peňazí, riadi stredné školstvo, spravuje cesty, má kompetencie v oblasti zdravotníctva, sociálnych služieb i kultúry, no u bežného človeka to nezaberá. Ten je viac stotožnený so svojim mestom alebo dedinou. Potom už vníma len vládu a parlament. Kraj ako taký mu je až príliš vzdialený. Väčšina ľudí necíti jeho potrebu, nemajú na ňom, čo vybaviť.
Po dvanástich rokoch fungovania krajov je preto najvyšší čas prehodnotiť význam VÚC. Nielen ich počet, názov, sídla, ale najmä kompetencie. Lebo ak tie sa neposilnia, nepriblížia sa viac k bežnému človeku, tak ani o štyri roky sa účasť na voľbách zásadne nezdvihne.
Stačili len bilbordy?
K inému vnímaniu krajov by mali prospieť aj ich volení zástupcovia. Predsedovia sú viditeľní, ľudia ich poznajú, no nie vždy vedia, čo robia.
S poslancami je to oveľa horšie. Výraznejšie dajú o sebe vedieť len pred voľbami, keď spolu s ostatnými kandidátmi súperia o znovuzvolenie. Ale nemáte aj vy pocit, že tá súťaž ako keby bola o najkrajšom bilborde, letáčiku a darovanej ceruzke? Navyše, aj tie volebné posolstvá s jednou vetou na „plagáte“ sú skôr prázdne slová ako odkaz, ktorý má zaujať, osloviť.
Bilbordová či letáková kampaň má určite význam, ale určite nie najdôležitejší. Podstatný by mal byť odpočet činnosti – čo som spravil, prečo som tak urobil a čo plánujem urobiť. Občianska verejnosť, ale prirodzene aj my, novinári, by sme mali viac kontrolovať našich zastupiteľov. Pýtať sa ich, žiadať vysvetlenia, diskutovať o problémoch. Oni sami, česť výnimkám, to neurobia.
Blanár jasným víťazom
Voľby predsedu VÚC ŽSK už po tretí raz vyhral Juraj Blanár. Od oznámenia svojej kandidatúry bol jasným favoritom, čo nakoniec potvrdili aj výsledky hlasovania.
Blanár nemá za sebou žiadnu väčšiu kauzu, dokáže predať svoje dielo, dobre argumentuje, jeho vecný tón je jeho výhodou. Rovnako aj pozícia, ktorú vykonáva. Dáva mu pred súpermi náskok, ktorý vie využiť vo svoj prospech. Opozícia sa síce pokúšala odhaliť aj slabšie stránky, poukázala aj na niektoré problémy, ale výraznejší efekt jej to neprinieslo. Nezabrala ani antikampaň v tzv. Župných novinách, ku ktorým sa nikto nehlásil. Ľuďom tiež neprekážalo, že Blanár sedí na dvoch stoličkách. Okrem tej pre župana aj na poslaneckej v NR SR. Skúsený politik s prehľadom vyhral už v prvom kole a pred sebou má ďalšie štyri roky. Keďže väčšinu v zastupiteľstve nemá, vládnuť sa mu bude o niečo ťažšie. Ale pri jeho schopnostiach vyjednávať, to asi tiež problém nebude.
Mikolášik uspel v troch okresoch
Pravicové strany v kraji, aj keď nie všetky skončili v jednom bloku, si za kandidáta vybrali poslanca Európskeho parlamentu Miroslava Mikolášika. Zrejme to bol o niečo lepší výber ako pred štyrmi rokmi, ale nestačilo to. Kresťanský demokrat síce vyhral v Ružomberskom volebnom obvode, v Námestove i v Tvrdošíne, no inde, snáď len s výnimkou Dolného Kubína, jasne prehrával.
Mikolášik neviedol zlú kampaň, ľudia ho registrovali, no neoslovil ich natoľko, aby mu vo väčšej miere dali svoj hlas. Niektorí ho vnímali aj ako politického vyslúžilca, ktorý svoju kariéru potrebuje nejako zakončiť. Takéto vnímanie mu určite neprospelo.
Rybanove čísla prekvapili
Ďalší traja kandidáti mali byť len do počtu. Z hľadiska výsledku nimi aj boli, no čísla Igora Rybana, nezávislého uchádzača o post predsedu, neboli zlé. Zisk viac ako 13 percent, bez toho, aby sa o ňom v médiách hovorilo, je do istej miery prekvapením. Otázkou ostáva, ako svoj kapitál v budúcnosti zúžitkuje.
Kontrolka pre Sygúta
V Turci bolo v hre deväť poslaneckých mandátov. O jediný v obvode Turčianske Teplice mali výrazne zabojovať dvaja. Očakávaná dráma však neprišla, Milan Litva jasne zdolal teplického primátora Michala Sygúta. Ten síce doma – v kúpeľnom meste vyhral, ale len o pár hlasov. Inde väčšinou ťahal za kratší koniec. Je to viac ako výstraha pred komunálnymi voľbami, ktoré budú už o rok.
Milan Litva nie je členom žiadnej strany, hoci má podporu Smeru. Ľuďom sa pozdáva jeho nekonfrontačný spôsob komunikácie, nehľadá šarvátky, je prirodzenou autoritou. Možno aj preto vyhral.
Fenomén nezávislých trvá
V Martinskom volebnom obvode uspeli osobnosti, ktoré sú ľuďom dobre známe z komunálnej politiky, ale aj z prostredia kultúry a športu. Piati z nich sú aj poslancami martinského mestského zastupiteľstva. Novým menom je len Katarína Tomášová, nováčikom však nie je. Veď na Mestskom úrade v Martine zastáva významnú funkciu.
Z osmičky úspešných kandidátov štyria uspeli ako nezávislí. V Martine je to dlhodobý fenomén, ktorý už nikoho neprekvapuje. Ľudia v tomto meste viac siahajú po menách, po tom, koho dobre poznajú, až potom sa obzerajú po politických stranách. Tie teraz ťahali za kratší koniec.
Zisky a straty strán
Smer si v týchto voľbách vybojoval dva mandáty. Je to možno menej, ako sa čakalo, ale treba si všimnúť, že do 17. miesta skončili všetci jeho kandidáti a kandidátky, čo nie je zlá východisková pozícia pred komunálnymi voľbami. Prekvapením je, že pod čiarou, hoci veľmi tesne, skončil vrútocký primátor Miroslav Mazúr. Vo svojom meste získal najviac hlasov, ale nie toľko, koľko by bolo treba. Aj to je signál, ktorý o niečom vypovedá. Možno treba viac predať svoju robotu. Veď čo nie je napísané, ako keby nebolo ani urobené.
Na celoštátnej úrovni oslabená SDKÚ – DS získala jeden mandát, v Imrichovi Žigovi má v Martine momentálne istotu. Pre kedysi silnú stranu je asi smutné, že len jednu. Bude zaujímavé sledovať, či sa predseda miestneho martinského zväzu, ktorý znásobil svoj volebný zisk, pustí aj do boja o primátorskú stoličku.
Jeden mandát získala aj SNS. Stavila na jedného a známeho kandidáta – Tomáša Zanovita a táto taktika jej dokonale vyšla. Nakoniec, národniari známejšou osobnosťou v súčasnosti nedisponujú. Dobre pochopili, že plytvať silami je zbytočné.
No a čo ostatné strany? Liberálom zo SaS ušiel mandát len o vlások, Stanislavovi Thomkovi chýbalo iba 28 hlasov, druhý kandidát, hoci si oproti predchádzajúcim voľbám polepšil, už tak ako jeho kolega nezaujal.
Pod čiarou skončili aj politici z KDH. Pätnáste miesto pre Jedináka a osemnáste pre Haška navonok nie je až také zlé, no od postupu stále dosť vzdialené. Kresťanskí demokrati v Turci, na rozdiel od iných regiónov v kraji, tu dlhodobo nehrajú prvé husle.
Staré a nové partaje
Zo starých partají akoby už len z povinnosti kandidovala KSS. Počet kandidátov naplní, no to je asi všetko. Na viac už nemá síl a ani podporu. Podobne to v Turci platí aj o HZDS. Je vyhorené a nemá už čo ponúknuť.
Z nových strán sa čakalo, aký výsledok dosiahne Lipšicova Nova – dohoda. Od teplického primátora si asi veľa sľubovala, no ten pohorel. V Martine je Julius Morgoš známy, ale 25. miesto bývalého poslanca za SDKÚ-DS asi nepotešilo. A väčšina nevolila ani Patrika Volentiera.
Čaká nás volebný maratón
Voľby do VÚC odštartovali sériu volieb, ktoré nás v budúcom roku čakajú. Najprv si asi v dvoch kolách zvolíme prezidenta, potom poslancov Európskeho parlamentu a nakoniec sa k volebným urnám pôjde aj na konci jesene, keď si budeme vyberať primátorov a starostov, mestských a obecných poslancov. Inak, keby Radičovej vláda vydržala až do konca, volili by sme v budúcom roku aj parlament. No aj bez neho nás čaká riadna fuška. Vydržíme?
