Minulý týždeň mi kamarát, ktorý už dlhší čas žije v Banskej Bystrici zavolal, že cez víkend príde domov navštíviť rodičov. Spýtal sa ma, či si s ním nepôjdem zabehať a pri tej príležitosti si zaspomíname a okukneme miesta našej rannej mladosti.
Retro nápad sa stretol s pochopením aj u našich nežnejších polovičiek, a tak sme v nedeľu ráno vyrazili na trať dlhú približne 14 kilometrov. Bežalo sa fantasticky, v parku pod martinským gymnáziom sa nám vynorili spomienky na prvé lásky. Na pešej zóne zas vyhrali reminiscencie typu, ako to tam vyzerelo kedysi a fajn sa klusalo i popri Turci. Pár ostrejších slov padlo pri pivovare, keď sme krútili hlavami nad osudom zlatistého moku, ktorý opúšťal v minulosti jeho brány a takisto neodmysliteľne patril k mladosti chalanov z Martina.
Pri rozlúčke na Podstráňach som však mal dobrý pocit, a to nielen preto, že kamarát pokračoval k rodičovskému domu hore kopcom na Stráne a ja opačným smerom dolu briežkom do centra. Vtedy mi napadlo omrknúť ešte starý futbalový štadión. Tento nerozvážny čin, ale vymazal všetko pozitívne, čo vo mne predchádzajúce príjemné a zároveň užitočne strávene chvíle zanechali.
Smutný príbeh tohto športoviska je takmer každému notoricky známy, no jeho aktuálny stav mi bez preháňania vyrazil dych. Že hneď pri bráne do areálu narazíte na krčmu, dnes už nikoho nezaskočí. Veď hustotu výčapov na meter štvorcový máme asi najväčšiu v Európskej únii, a to aj bez podpory jej fondov. Postupne, ako som sa dostával k bráne, ktorá stojí v smere na kasárne, ale moje zmysly prestávali stíhať reagovať na množstvo podnetov. Bolo treba preskakovať výkaly, ojazdené pneumatiky, rozbité fľaše, vyhýbať sa konárom a celkový obraz „fantasticky“ dotváralo niekoľko divokých skládok odpadu. Chvíľu som naozaj zauvažoval na tým, či sa nachádzam v širšom centre mesta, alebo niekde na bohom zabudnutej periférii. Najväčší šok ale ešte len prišiel. Zrazu predo mnou stáli dvaja asi desaťroční chalani a jeden z nich mal v ruke pivovú fľašu. Keď ma zbadali, rýchlo pivo vyliali a so zmäteným výrazom a ustráchaným pozdravom: dobrý deň upaľovali kade ľahšie. Ani som sa ich nestihol opýtať, či si aj oni, keď budú starší, pôjdu zabehnúť po miestach, na ktorých strávili podstatnú časť svojho dospievania.
Teraz ale srandičky bokom. Naozaj tu už nikomu neprekáža, že na štadióne, kde hrávala Sparta i Slovan, na ktorom vyrástla Klocová či Balošák, dnes malé deti chľastajú pivo?
