anočný baliaci papier.
Na vianočnom darčeku je dôležité, aby nielen potešil a uspokojil – okrem iného i svojou bohatosťou, ale aj aby ostal utajeným a prekvapil až v príhodnom okamihu. No a to je úlohou baliaceho papiera. I keď mu výrobca dá honosný vzhľad, vo svojej podstate je to predmet skromný a spoľahlivo slúžiaci, až do momentu, keď má odísť zo scény ako definitívne nepotrebný. Neviem si predstaviť, že by mu niekto venoval pod stromčekom osobitnú pozornosť a zhíkol: Aha, aký krásny baliaci papier! No určite si viem živo predstaviť, ako by nám okamžite udrelo do očí, keby papier nebol v poriadku, alebo žeby darček nebodaj nebol zabalený.
V časoch slávneho rozpravkára Hansa Christiana Andersena sa ešte zrejme nerobili také parády s vianočnými darčekmi. Čiže nebolo ani takého papiera, lebo keby bol, určite by o ňom Andersen napísal dojímavú rozprávku. Aspoň takú dobrú, ako o dievčatku so zápalkami či o statočnom cínovom vojačikovi.
Ale ani my, živí aktéri Vianoc, to nemáme s našou podstatnosťou počas nich také isté. Najskôr urobím malý historický exkurz. Kedysi – naši najstarší dôchodcovia si to možno ešte pamätajú - boli Vianoce sviatkami štedrosti a hojnosti, keď sa všetci najedli do sýtosti. Vravelo sa: „...ako sedliak na Vianoce“. Za čias terajších najmladších dôchodcov boli Vianoce obdobím, keď sa dali kúpiť ananás a mandarínky. Terajší mladí ockovia a mamičky si pamätajú zo svojho detstva, že Vianoce boli časom, keď dostali lego. S čím si budú spájať čaro Vianoc dnešné deti, si vôbec neviem predstaviť. No určite si s niečím budú, lebo Vianoce sú jednoducho kúzelné.
Vlastne, čo je podstatné na dnešných Vianociach? Nech rozmýšľam ako rozmýšľam a akokoľvek chcem byť nemateriálnym, stále mi vychádza, že sú to darčeky a s nimi spojené prekvapenie. A povedzme tiež následná radosť. Možno aj vďačnosť. Všetko ostatné – výzdoba, atmosféra, podujatia – je rozbehnuté a doráža do nás už mesiac až dva vopred.
Pamätám si rozprávanie môjho suseda o ich Vianociach spred pár rokov, keď po dlhom čase on a jeho manželka mali konečne poriadnu prácu i výplatu. Rozhodli sa teda urobiť svojim dvom škôlkárskym deťom štedré Vianoce. Pod stromčekom bolo bohato balíkov a balíčkov. Detičky, keď pochopili, že celá hŕba je ich, začali ich obrovským chvatom vybaľovať. Spúšťačom ich šantenia bol chudáčik baliaci papier. Netrpezlivo ho trhali a on len tak lietal okolo, o chvíľu aj darčeky.
V tej chvíli darcovia samozrejme ostali nepovšimnutí a zdalo sa, že nielen oni sú tu nepodstatní, ale už ani tie darčeky. Len akýsi amok rozbaľovania. Ba dokonca to vyzeralo tak, že sa šarvanci sa nimi už už začnú guľovať... Samozrejme, že sa susedia poučili z tejto príhody a ich vianočná dobroprajnosť má odvtedy svoje hranice.
Keď som dal Klárike prečítať moju vianočnú glosu, ktorá mala byť pôvodne iba o nedocenenom baliacom vianočnom papieri, rozmrzene mi povedala, že by som nemal neustále rýpať. Aspoň počas Vianoc nie. Tak sa Vám teda, milí čitatelia, ospravedlňujem: Možno to tak ani trochu nie je, ako to ja vidím.
Autor: Ján Migon
