Približne na začiatku druhej polovice základnej časti sa martinský tím drží v hre o play off. V porovnaní s poslednými ročníkmi vládne aj v klube lepšia nálada. Vníma to podobne i kabína?
- Letná príprava začala pomerne neskoro a tento hendikep sa odrazil i na našich výsledkoch počas predsezónneho obdobia. Postupne sme sa však začali dvíhať. Stále máme čo zlepšovať, no už naša nedávna víťazná séria naznačila, že mužstvo má solídny potenciál. Sezóna zatiaľ vyzerá dobre a teraz ju treba dotiahnuť tak, aby po niekoľkoročnej prestávke mohli ísť martinskí fanúšikovia opäť na play off. Ľudia v Turci si to zaslúžia.
Už niekoľko sezón patríte medzi lídrov tímu. To so sebou prináša väčšie očakávania okolia a takisto na ľade intenzívnejšiu pozornosť súperových hráčov. Je ťažké vyrovnať sa s týmto tlakom?
- V každom mužstve je hierarchia usporiadaná v podstate rovnako. Prvá a druhá lajna majú za úlohu predovšetkým bodovať a tretia, štvrtá sú zas viac zamerané na čiernu robotu. Už pred sezónou bolo jasné, že sa od nášho útoku bude očakávať produktivita a my sme tú úlohu prijali. Napriek tomu, že si nás súperi naozaj poctivo strážia, domáce úlohy zatiaľ plníme celkom slušne. Ak hráte poctivo, trpezlivo a čakáte na svoju šancu, tá vždy príde. Potom už záleží len na vás, ako s ňou naložíte.
V súčasnosti pre zranenia chýba i viacero hráčov zo základnej zostavy. Veľmi to cítiť?
- Určite by sa hralo lepšie, keby všetci boli zdraví. K hokeju ale zranenia patria, a tak absencia opôr ako výhovorka neobstojí. Jednoducho musia viac potiahnuť tí, čo sú na ľade. Takisto majú veľkú šancu ukázať sa a získať cenné skúsenosti v kľúčových fázach zápasu mladší chalani. Ak sa jej chytia v konečnom dôsledku, vyjdeme zo súčasnej ťažkej situácie ešte silnejší.
Pri absencii Michala Berana nosíte na drese kapitánske céčko. Okrem iného to so sebou prináša úlohu hovorcu kabíny smerom k trénerom. Ako sa vám spolupracuje s Danielom Babkom?
- V prvom rade musím priznať, že sme mu vstup na extraligovú trénerskú lavičku vôbec neuľahčili. Na začiatku prípravy mužstvo prehralo naozaj s hocikým, a tak sa nemohol cítiť najlepšie. Dano je však inteligentný a trpezlivý tréner. Verí tomu, čo robí a takisto stojí za ľuďmi, s ktorými pracuje. Skúsenosti získané počas hráčskej kariéry vie posunúť ďalej, čo je obrovská devíza. Najmä naši mladí obrancovia sa môžu veľa naučiť. Celé mužstvo však za tých pár mesiacov posunul kvalitatívne vyššie.
Extraliga sa dostáva do fázy, keď sa láme chlieb. Kto nezaberie na prelome rokov, potom už stratu doháňa ťažko ...
- Porovnal by som to s majstrovským zápasom. Ak vám súper v jeho druhej polovici strelí dva góly, už má víťazstvo takmer v hrsti. Teraz by nám pomohla podobná víťazná séria, akú sme ťahali nedávno. Ja tomuto mužstvu verím, pretože má na to, aby pravidelne bodovalo a nemuselo vo februári naháňať zajaca za chvost.
Teraz trošku zmeníme tému, ako ste prežili Vianoce?
- Manželka Mirka na začiatku decembra vyzdobila byt, takisto stihla napiecť a už na Mikuláša sme spoločne zdobili stromček. Vianočnú atmosféru a pohodu si tak užívame celý december. Tiež malá dcérka Sofia vníma veci oveľa intenzívnejšie ako vlani. Bola počas roka dobrá, takže aj list Ježiškovi mal veľa riadkov a rozbaľovanie darčekov v jej podaní naozaj stálo za to.
Sviatky sú sviatky, ale nezdá sa nám, že počas nich nepadne v rodine Markovičovcov ani veta o hokeji?
- To asi naozaj nie je možné. Najmä otec, môj najväčší kritik, nezvykne na mne nechať nitku suchú. Jeho slová však beriem, pretože viem, čo všetko v hokeji dokázal a že mu rozumie. Síce nezvykne chváliť, no aspoň mi nedovolí zaspať na vavrínoch. Cez Vianoce asi bude kritika miernejšia, ale nejaká určite bude.
Otec trénuje martinskú juniorku, takže tam sa otvára nejaký priestor na kritiku aj z vašej strany. Alebo ste taký dobrý syn, že túto možnosť nevyužívate?
- Trénovať v dnešnej dobe mládežnícke celky nie je vôbec jednoduché. Juniorka síce hrá len prvú ligu a chalani mali pár slabších výsledkov, no sú prví v tabuľke, takže zatiaľ moc vyskakovať nemôžem.
Ešte ako mladučký hokejista ste Vianoce trávili v zámorí bez rodiny. Bolo to ťažké?
- Žiadny chalan, ktorý bol v zahraničí bez najbližších či už počas sviatkov alebo sezóny, to nemal ľahké. Prvýkrát ma zachránili MS do 20 rokov. Konali sa síce v USA, no aspoň som bol so Slovákmi. Ako mančaft sme si dali kapustnicu, rozdali darčeky a chvíľu posedeli. Šampionát sa rozbiehal, takže viac sa stihnúť nedalo. Druhý raz som už bol v Amerike úplne sám. Dostali sme týždeň voľna a všetci spoluhráči z mužstva odišli k rodinám. Na tamojších ľudí však nemôžem povedať krivé slovo. Pochopili, ako sa musím cítiť. Nosili mi darčeky a pozývali ma k sebe na obedy. Veľmi príjemne ma to prekvapilo.
Najväčší úspech na medzinárodnom ľade ste dosiahli na MS do 18 rokov v Rusku, kde Slovensko vybojovalo strieborné medaily. Spomeniete si občas na tento šampionát?
- Turnaj excelentne vyšiel brankárovi Jarovi Halákovi, bez ktorého by sme sa zrejme nedostali ani zo skupiny. Možno okrem Andreja Meszároša a Štefana Rúžičku neboli v mužstve žiadne veľké hviezdy. Keď naša partia bojovníkov v semifinále porazila domácich Rusov na čele s Ovečkinom, bol to fantastický zážitok. Finále nám síce nevyšlo podľa predstáv, ale Kanada vedená Crosbym a Getzlafom bola vtedy tímom z inej galaxie. Na turnaji si zahral aj ďalší Martinčan Peťo Tabaček a atmosféru si užil takisto masér Ľubo Baka.
Pred dvomi rokmi ste v Pardubiciach dvíhali nad hlavu majstrovský pohár. Získať titul v kvalitnej českej lige sa vždy počíta...
- V Martine v tej sezóne vrcholili problémy. Keď mi agent v januári zavolal, či nechcem ísť do Pardubíc, najskôr som si myslel, že si robí srandu. Mali vtedy zranených troch útočníkov, a tak niekoho hľadali. Na titule som síce nemal až takú zásluhu ako ostatní chalani a možno som k nemu prišiel tak trochu ako slepé kura k zrnu, ale určite má pre mňa cenu. Najmä finále malo fantastickú kvalitu, ľudia v meste hokejom žili a oslavy na námestí spolu s 5-tisíc fanúšikmi zostanú zážitkom na celý život. Stal som sa po Andrejovi Novotnom, Radovi Somíkovi a Rasťovi Špirkovi štvrtým Martinčanom, ktorý získal s Pardubicami titul.
V minulej sezóne ste okúsili aj druhú nemeckú ligu. Ako s odstupom času hodnotíte tento krok?
- Nikdy som netajil, že jedným z motívov odchodu do Nemecka boli financie. Ako rodina sme si po tejto stránke polepšili. Takisto som videl istú možnosť prebojovať sa do najvyššej súťaže. Nemci však výrazne preferujú hráčov s kanadským pasom, čo som pocítil na vlastnej koži. Nič však neľutujem, bola to ďalšia výborná skúsenosť.
Na záver trochu odľahčíme tému. Okrem slušných čísel v kolónkach kanadských bodov či bekhendového blafáku počas samostatného nájazdu k vášmu menu neodmysliteľne patrí i prezývka Džajro. Kto je jej autorom?
- Prezývku Džajro mám asi od svojich štyroch, možno piatich rokov. Na to, ako vznikla, som sa pýtal mamy, otca aj viacerých kamošov z paneláku. Podľa všetkého ju vymyslel náš sused Roman. Páčila sa mi totiž rozprávka, kde bol hlavným hrdinom Džajro vynálezca. Keďže som bol tiež taký vynaliezavý malý chalanisko, asi mi to vtedy prischlo.
