kázali uvádzať premiérovú, v očiach fašistov buričskú inscenáciu hry E. Verhaerena „Filip II.“. K rodičom divadla patrila i pani Naďa.
MARTIN. K „ rodičom“ martinského divadla patrila aj Naďa Pietorová, niekdajšia členka Slovenského spevokolu. Hrať začala už v detstve (narodila sa v Turčianskom Svätom Martine 6. októbra 1906) a jej prvá herecká fotografia pochádza spred 100 rokov – z roku 1914).
Divadlu, ktoré pomáhala zakladať, zostala verná až do svojej smrti pred 20 rokmi – 7. februára 1994. Pre všetkých bola divadelnou mamou, tetou Naďou. Mladí i starší adepti herectva si k nej často chodievali po radu. „...Atmosférou, ktorú okolo seba vytvárala, akoby oduševňovala aj predmety vo svojom byte. Každý z nich mal svoju históriu, svoj príbeh a teta Naďa ho vďačne rozpovedala. Azda najradšej však rozprávala príbeh svojho divadla...(Eva Ličková, Život, 1984).
„...Nás hercov bola na začiatku iba hŕstka, dovedna piati“ spomínala pani Hejná. „Ale s akou chuťou sme hrali! V auguste nám oznámili, že vypuklo Povstanie a divadlo sa dočasne zatvára. Keď som sa dozvedela, že Andrej Bagar organizuje Frontové divadlo, spolu s niektorými ďalšími kolegami som sa doňho prihlásila. Odbil ma, že to vonkoncom nebude záležitosť vhodná pre ženy. Nuž som chodievala účinkovať do Slobodného slovenského vysielača v Banskej Bystrici „
V dome Pietorovcov v Martine bývali častými hosťami Martin Benka, Miloš A. Bazovský i ďalšia martinská osobnosť, maliar a spisovateľ M. Th. Mitrovský, zvaný Ahasfer. „Hoci trel biedu, ani jeden zo svojich obrazov nebol ochotný predať. A či človek predáva svoje deti ?“ dôvodil.
„ ...A Martinčanky ? Nemali to v tých časoch ľahké. Vajanský, ktorý v martinskej spoločnosti udával tón, tvrdil, že žena má ostať pri vareške, a keď sa niekomu narodila dcéra, mávol len rukou : Joj, sikľa zasa!„
Päťdesiat rokov v profesionálnom divadle to znamená 100 dramatických úloh, nespočetné množstvo zájazdov, niekoľko úloh v televízii, filme i rozhlase. A nezabúdajme, že ešte treba prirátať vyše 140 javiskových rolí v ochotníckom divadle. Nikdy sa nezdráhala hrať aj menšie postavy. Práve v nich vedela zaujať prepracovanosťou, nepodcenením a citlivým vymodelovaním figúrky. Škála jej hereckého umenia bola veľká.
Naďa Hejná sa všetkých alebo väčšiny svojich postáv zmocňovala s akousi samozrejmou ľahkosťou. Jej herecké umenie v histórii slovenského profesionálneho umenia patrí k tomu najlepšiemu, čo v ňom vzniklo. Z jej početných úloh treba vyzdvihnúť Stodolovu Marínu Havranovú, Matku J. Ivana-Barča i Karla Čapka, O´Neilovu Annu Christie, Schillerovu Svätú Janu, Silviu zo Zvonovho Tanca nad plačom, Sokolovú z Palárikovho Inkognita a i.
„My herci máme to nešťastie alebo šťastie, že padnutím opony sa skončilo jedno naše umelecké dielo, zajtra už bude iné a prichodí nám hľadať a hľadať. Je to krásne, že sa človek vlastne jednostaj učí, a nestačí si ani pomyslieť, že je už ozaj starý, že mu všetko ide trochu pomalšie, ale zasa precíti výhru tým intenzívnejšie,“ hovorievala herečka, ktorý celý svoj bohatý a plodný život strávila v Martine.
Autor: Pavol M. Kubiš
