Zostavovatelia poslednej novely zákona o cestnej doprave si poriadne posvietili na prevádzkovateľov malých mikrobusov, ktoré u nás poznáme ako martinské strely. Zaradili ich do chlievika s taxikármi a musia tak dodržiavať pomerne prísne pravidlá.
Asi nebudem ďaleko od pravdy, ak napíšem, že cieľom “vylepšenej“ legislatívy je likvidácia striel a akási bratská výpomoc hromadnej doprave, ktorá flexibilným strelám nevie konkurovať. Autobusy však prehrávajú tento súboj i preto, že pre nich platia ešte tvrdšie podmienky. Preto im pomôcť jednoznačne treba.
Likvidácia striel ale problémy a dlhy hromadnej dopravy ani zďaleka nevyrieši. Odhadovaná strata vo verejnom záujme martinskej hromadnej dopravy sa za rok 2013 približuje k 2 miliónom eur. Podľa orientačného výpočtu, nám ročná tržba striel vyšla na 600-tisíc eur. Za akou veľkou časťou tejto sumy stojí arogantnosť vodičov MHD, či iných zlých výstupov verejného prepravcu a o akú časť balíka sa svojou činnosťou postarali strely, sa vyčísliť nedá. Aj z vlastnej skúsenosti však viem, že číslo by sa v tomto prípade o niečo zmenšilo. V každom prípade nám vo vzduchu stále poletuje takmer 1,5 milióna.
Keď si prečítate zmluvu medzi martinskou radnicou a poskytovateľom verejnej dopravy, nemusíte byť odborník a veľmi rýchlo pochopíte, kto v tomto prípade ťahá za dlhší koniec povrazu. Žiaľ nemám taký záber, aby som posúdil, či je toto zaháňanie samosprávy do kúta nevyhnutnosťou, ktorá sa nedá zmeniť k lepšiemu, alebo to niekto takto chcel. V každom prípade naše dane padajú do čiernej diery, ktorej dno sa stále prehlbuje a pri jej zväčšovaní určite nehrajú hlavnú úlohu strely.
V našich slovenských pomeroch to, žiaľ, nie je nič výnimočné. Kým sa tu my, bežní smrteľníci, iracionálne hádame, kto za to môže, nadávame na šikanujúcich policajtov, arogantných vodičov MHD či parazitujúcich prevádzkovateľov striel, niekto sa len potichučky uškŕňa a počíta dukátiky. Možno sa niekomu zdajú predchádzajúce riadky až príliš prehnané, no čím dlhšie pracujem v novinách, tým častejšie mi vychádzajú podobné scenáre. Pomaličky ale isto tak strácam posledné ilúzie o poctivosti, s ktorou sa dá zájsť najďalej. Niekedy mám dokonca pocit, že by som s ňou nedokráčal ani do vedľajšej miestnosti.
