Úsmev na tvári stojí málo peňazí

TURČ. TEPLICE. „Išlo hlavne o zábavu, nechcel som meniť chod dejín,“ spomína dnes už dôchodca Ondrej Bosík.

Rodák z Rakše vyštudoval pedagogickú školu, učiteľstvo pre druhý stupeň. V osemnástich nastúpil v Slovenskom Pravne ako učiteľ, kde pôsobil 14 rokov. Popri učiteľstve sa venoval písaniu krátkych humoristických foriem. Stal sa dopisovateľom niekoľkých vtedajších novín, ako napr. Pravda, Smena, či Roľnícke noviny.

Štvrťstoročie písal humor

V roku 1974 dostal pozvánku na konkurz z banskobystrického štúdia Slovenského rozhlasu. Vyhral a nasledujúcich 25 rokov sa upísal tvorbe rozhlasového humoru.

Posledný rok pred dôchodkom zmenil zamestnávateľa a rozhlas vymenil za televíziu. V banskobystrickom štúdiu sa z pozície dramaturga podieľal na príprave detských relácií.

„Zadala sa téma a poslucháči nám posielali príspevky z celej republiky. Bola to skladačka,“ približuje spôsob výroby rozhlasovej relácie. Tie najlepšie príspevky, ktoré vybral, boli odmeňované. Od 100 až 150 korún za stranu. Často sa ale stávalo, že pre nízku úroveň spracovania musel texty prerábať.

Prepájač scénok

Program obsahoval aj blok módnych pesničiek. Dialóg, monológ, epigram, aforizmus, anekdota, tvorili päticu základných žánrov.

„Mojou úlohou bolo napísať spojtexty, teda prepojiť scénky.“ Keďže často hrozilo obohratie, bolo nutné prísť s niečím novým a neopakovať sa. Všetko podliehalo autocenzúre. Výsledný scenár schvaľoval šéfredaktor.

„V Bratislave boli traja, v Košiciach dvaja, v Bystrici ja sám,“ prezrádza dlhoročný redaktor, koľko ľudí pracovalo na programe. „Mňa nechali osudu.“

Vytvoriť jednu reláciu trvalo tri až štyri hodiny, texty dostávali herci dopredu. Okrem bystrického Sobotníka sa vyrábal ešte Maratón v Košiciach a bratislavské Variácie.

Smiech museli dorobiť

Najvtipnejšie momenty vznikali pri verejných nahrávkach, ktoré sa robievali raz za dva mesiace. „Napríklad, keď zaslúžilý umelec a skvelý herec Andrej Mojžiš, chytil brept a nebol v stave vysloviť predpísaný text. Alebo nám zavolali kolegovia z Bratislavy, či môžeme spraviť nahrávku v Komárňanskej lodenici. Keď sme tam prišli, obecenstvo tvorili napoly Rusi, napoly Maďari. To bolo jediný raz v živote, keď sme nastrihávali smiechy,“ spomína rodák z Rakše.

Ondrej Bosík nezanedbával ani vlastnú tvorbu. Je autorom kabaretnej hry U nás taká obyčaj, pôvodne napísanej pre rozhlas, ďalej rozhlasovej komédie Tri koňaky za batoľa a stoviek humoristických aforizmov, epigramov, humoresiek či skečov. Práve hra U nás taká obyčaj sa dočkala viacerých naštudovaní, prevažne na ochotníckych javiskách po celom Slovensku.

Hlúpučké obecenstvo

„Pre mňa bola naj forma dialógy a scénky,“ zamýšľa sa autor nad vlastnou tvorbou. „Ale, bolo to vydreté.“ Páči sa mu, ak si humorista dokáže spraviť žarty sám zo seba.

Súčasnú humoristickú tvorbu vníma dosť skepticky. „Priveľmi poplatná spoločenskej situácii, priveľa vulgarizmov. No nájdu sa aj dobré a pekné veci. “ Zvlášť kritický je k televíznej zábave a sitcomom. „Princíp by som bral, ale realizáciu nie. Najmä ma rušia nastrihávané reakcie obecenstva. Tým sa prisudzuje úloha hlupáčikov, ktorým treba povedať, kedy sa majú smiať. To je strašné.“

Pri téme vzorov sa zamyslí. „Neviem si predstaviť vzor pre tvorbu. Viem si ale predstaviť vzor pre čitateľa.“ K jeho obľúbeným autorom patria maďarskí humorista Frigyes Karinthy, Kanaďan Stephen Leacock či maďarsko-židovský tvorca Ephraim Kishon.

Začínajúcim autorom by poradil jedno: písať, písať, písať. Nebyť epigónom a byť sám sebou.