mto svetovo najprestížnejšom zozname je doposiaľ zaradených 257 prvkov. Slovenská republika má v ňom od roku 2005 zapísanú fujaru.
MARTIN. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že ide výlučne o medzinárodný úspech Terchovej. Pri komplexnejšom pohľade na príslušnú problematiku však zistíme, že svojou nezanedbateľnou troškou do spoločného mlyna prispel k veľkému uznaniu fenoménu terchovská muzika aj Turiec.
Najstaršie zachované zmienky o terchovskej „nebeskej“ muzike pochádzajú zo začiatku 90. rokov 19. storočia. Prvým publicistom, ktorý sa systematickejšie zaoberal ľudovou kultúrou a zvykoslovím Jánošíkovho kraja, bol Michal Vojtek. Tento rodák z Terchovej často navštevoval vtedajší Turčiansky Sv. Martin. Niekedy po roku 1900 začal bližšie spolupracovať so zakladateľskou osobnosťou nášho profesionálneho múzejníctva Andrejom Kmeťom, ktorý od roku 1898 vydával v metropole Turca Časopis Muzeálnej slovenskej spoločnosti. Práve na stránkach spomínaného periodika publikoval Vojtek sériu objavných príspevkov o terchovských ľudových zvykoch (1903 – 1907).
Tretí najväčší výskyt terchovskej muziky
Na základe pozoruhodných Vojtekových článkov, ako i neskorších početných etnomuzikologických výskumov vieme, že takmer každá terchovská osada mala svoju vlastnú muziku s charakteristickým repertoárom aj interpretačným štýlom. Nie je teda nijaká náhoda, že viacerí odborníci označujú Terchovú za miesto, kde v prepočte na meter štvorcový pôsobí najviac muzikantov na svete. Pôvodnú „klasickú drevenú trojku“ (prvé husle, kontra, basička – dvojstrunová basa s autentickým drsným hlasom) neskôr doplnili druhé husle, ktoré hrajú tzv. „terc“. Zásluhou mnohých terchovských rodov sa svojrázna archaická hudba plynutím času rozšírila do susedných dedín i viacerých kútov Slovenska (Kysuce, Orava, Považská Bystrica, Prievidza, Zvolen, Bratislava a okolie, Skalica). Dôležitú rolu v naznačenom procese jej postupného rozširovania zohral Turiec – prostredie s tretím najvyšším výskytom terchovskej muziky.
Do Martina a okolitých obcí prichádzajú od 50. rokov minulého storočia desiatky rodákov z Terchovej. Mladší chlapi si tu našli živobytie (prevažne v strojárskom priemysle), založili rodiny a zapustili pevné korene. Medzi novousadlíkmi nechýbali ani príslušníci viacerých známych muzikantských rodov, ktorí aj v zmenených existenčných podmienkach pokračovali v rozvíjaní ľudovej tradície svojho rodného kraja (Hanuliakovci, Meškovci, Nogovci, Rechtoríkovci, Rybárovci). V Martine, Sučanoch, Turanoch, vo Valči a Vrútkach vznikli terchovské muziky v klasickom inštrumentálnom zložení, hrajúce a spievajúce zväčša pôvodný repertoár. Azda nezaškodí, keď pripomenieme, že „terchovská krv“ koluje i v žilách niektorých známych umelcov, bezprostredne spojených s Turcom – filmár Jaro Vojtek, výtvarníci Jozef Mužila, Ján Novosedliak, Rado Vojtek a iní.
Aj v prípade terchovských muzikantov žijúcich v Turci platí tvrdenie, že sú všestranní a zvyčajne ovládajú hru na viacerých nástrojoch. Bez problémov zvládnu party svojich spoluhráčov v sláčikovej muzike, vedia hrať aj na píšťalkách či heligónke. Hoci majú skromné nástrojové obsadenie i harmonický sprievod, nič to neuberá na celkovej interpretačnej kvalite a pôsobivosti. Hudobníci tento zdanlivý nedostatok plne vyvažujú svojím spevom, čím zvyšujú expresívnosť aj výbušnú silu vlastného muzikantského prejavu.
Niekedy začiatkom roka 1954 vzniklo – za prispenia niekoľkých Terchovčanov – pri Závodnom klube Stalinovec v Martine tanečné zoskupenie s veľavravným názvom Jánošík, neskôr premenované na Folklórny súbor Turiec (1957). Agilný terchovský rodák Ján Meško viedol v strojárskom učilišti súbor Fatran, ktorý sa po Spartakiáde 1965 zlúčil so spomínaným Turcom. V tom období (1965 – 1975) pôsobila pri FS Turiec zásluhou spomínaného J. Meška príležitostná terchovská muzika; jej základ tvorili „predník“ Vincent Rybár a „ basiar“ Ondrej Bobáň. Prvý menovaný patrí historicky medzi najvýznamnejšie osobnosti ľudovej hudby Jánošíkovho kraja.
Vincent Hanuliak
V kontexte systematického pôsobenia a propagácie terchovskej muziky v Turci zohral nezastupiteľnú rolu Vincent Hanuliak, ktorý žil v Martine od roku 1959. Hlboký vzťah k ľudovej kultúre a tradíciám rodného kraja prirodzene preniesol i na svoje deti a vnukov. Vytvorili spolu známu rodinnú Terchovskú muziku Hanuliakovcov, dlhodobo pôsobiacu ako integrálna súčasť FS Turiec (1976 – 2007). Toto pozoruhodné hudobné zoskupenie roky rokúce účinkovalo na rôznych podujatiach doma i v zahraničí; nechýbalo ani pri vzniku Turčianskych slávností folklóru, v rámci ktorých od roku 1984 pravidelne účinkovalo v programoch Novoturčania. V roku 1980 pribudol do repertoáru FS Turiec tanec „Na Terchovej pri muzike“ v choreografii Ľudovíta Pekara a s hudobným sprievodom Hanuliakovcov. Podľa rozprávania V. Hanuliaka, Jozefa Papaja a Miroslava Hanuliaka a s využitím rôznych dobových záznamov vznikol roku 2006 v choreografii Jozefa Dudku a v hudobnej réžii Martina Hanuliaka tanečný obrázok “Na Terchovej pri máji“ (v repertoári FS Turiec).
Na sklonku života sa V. Hanuliak venoval najmä svojej „pamätnej izbičke“, ktorú si zriadil v klasickom terchovskom štýle, a menším opravám hudobných nástrojov. Zomrel vlani v marci a na poslednej rozlúčke s ním nemohli v Martine chýbať ani výrazné muzikantské osobnosti z Terchovej. Mimochodom, Hanuliakove hudobné nástroje a súčasti ľudového odevu využil martinský výtvarník J. Novosedliak pri tvorbe minuloročného plagátu Jánošíkových dní...
Pripomenúť treba tiež skutočnosť, že tunajší folkloristi s terchovskými koreňmi nikdy nestratili kontakt s rodiskom svojich predkov. V tejto súvislosti sa treba zmieniť najmä o populárnom festivale Jánošíkove dni, na ktorom často vystupovali a účinkujú dodnes.
Autori projektu, na základe ktorého bol prvok Terchovská muzika zapísaný do UNESCO, sa nejeden raz vyjadrili, že ide o ocenenie muzikantov z Terchovej i ďalších obcí a miest, kde tento jedinečný hudobný fenomén pretrváva. V plnej miere to platí v prípade Turca, kde sa taktiež „podarilo zachovať dlhodobú, nepretržitú, kontaktnú, medzigeneračnú komunikáciu pri odovzdávaní terchovskej muziky“. Z tohto uhla pohľadu možno teda oprávnene vnímať jej zaradenie (spolu s fujarou) do zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva ako výnimočný úspech celej našej národnej kultúry.
Poznámka: Uverejnený príspevok venuje autor pamiatke Vincenta Hanuliaka, ktorému nebolo súdené dožiť sa tohtoročných 80. narodenín.
Autor: Peter Cabadaj
