KOŠŤANY NAD TURCOM. Petra Jakubcová (19) z Koštian nad Turcom prežila školský rok 2012/2013 za veľkou mlákou v Južnej Amerike. Študentka Bilingválneho gymnázia v Žiline prerušila štúdium a vydala sa na výmenný pobyt do mesta Cáceres v brazílskom štáte Mato Grosso.
Nová rodina, škola i jazyk
Na letisku na Petru čakala prvá náhradná rodina otca farmára a matky učiteľky, u ktorej strávila prvých šesť mesiacov a druhý polrok zas prežila s druhou rodinou, kde tiež výborne zapadla. Spočiatku sa Petra dorozumievala po anglicky, neskôr španielsky. Všetci jej odpovedali po portugalsky a tak sa rýchlo naučila nový jazyk.
„Nebála som sa, že nebudem rozumieť. Portugalčina a španielčina sú podobné, asi ako slovenský a poľský jazyk. V Brazílii sa po anglicky neučia, všade okolo mňa bola iba portugalčina, takže som sa do toho rýchlo dostala,“ spomína Peťa, ktorá najviac času strávila v škole, kde si hneď našla kopec priateľov. Aj tu sa Petra stretla s niečím novým. „Školské uniformy sú povinnosťou, bez nich vás nepustia do školy. Pravdupovediac, som rada, že na Slovensku ich nemáme,“ hovorí s úsmevom.
Fazule naše každodenné
S príchodom do cudzej krajiny sa zmenil aj Petrin jedálniček. Zaujímavosťou je množstvo kokosových orechov.
„Bežne ste mohli vidieť stáť muža na ulici pod palmou. Keď ste ho poprosili o kokosové mlieko, vyliezol na plamu, odtrhol orech, vyrezal doň dierku a vy ste sa mohli napiť. Ak ste chceli, dal vám aj slamku,“ spomína mladá Slovenka, ktorá spoznala aj tamojšiu domácu kuchyňu. Raňajky väčšinou začínali cereáliami, čerstvým džúsom, syrovými guličkami a pravou brazílskou kávou. Na obed sa podávala ryža, fazuľová kaša a hovädzie mäso. Peťu zaskočilo, keď dostala rovnaký obed tri dni po sebe. Čoskoro pochopila, že Brazílčania jedia s malou obmenou rovnaký obed 365 dní v roku. Fazuľu však nachádzala všade. „Dávajú ju do všetkého. Nikdy nesmie chýbať. Jedia jej naozaj strašne veľa,“ hovorí. Tiež spomína churasscso, grilované hovädzie mäso, brazílske národné jedlo a tiež veľké množstvo piva, ktoré tamojší ľudia pijú.
Stretnutie s domorodcami i karnevalom
Mladá Petra si v Brazílii mala možnosť obzrieť exotické zvieratá. Videla anakondu, pirane či najväčšie hlodavce na svete. Okrem toho sa stretla aj s miestnymi domorodcami.
„Žijú tu ľudia, ktorí odmietajú modernú dobu. Chodia nahí, pomaľovaní a kúpu sa v rieke. Sú to takí brazílski indiáni. Nežije však v džungli, ale priamo v meste,“ opisuje ich Petra, ktorá sa bála chorôb. Žila pod Amazóniou v najteplejšej časti Brazílie, kde zažila aj 50-stupňové horúčavy. Pre veľký výskyt nebezpečného hmyzu a hrozby malárie sa Peťa dala pre istotu zaočkovať.
Medzi najkrajšie spomienky zaraďuje Turčanka vychýrený brazílsky karneval.
„Je to týždeň voľna, kedy sú všetci v uliciach a oslavujú. Mesto je plné ľudí. Prebiehajú koncerty a každý sa zabáva. Dostali sme tričká, ktoré sme si čo najfarebnejšie vyzdobili a vyrazili sme,“ spomína Petra. Podľa nej sa majú Slováci od Brazílčanov čo učiť. „Nemôže sa stať, že stojíte na zastávke s množstvom ľudí a všetci mlčia ako u nás. Každý s každým sa hneď pustí do reči. Ľudia sršia radosťou a sú veľmi spoločenskí.“
Latinská Amerika je známa produkciou telenoviel. „Keď ide telenovela, akoby sa zastavil svet. Všade sú obrazovky, v kaderníctve, na uliciach a všetci to sledujú,“ spomína Petra. Mladá Slovenka však spoznala aj temnú stránku Brazílie. Je ňou obrovská kriminalita a chudoba. „Ľudia sú tu buď bohatí alebo nesmierne chudobní, priepasť medzi spoločenskými vrstvami je hlboká. Chudobní sú nútení kradnúť, kradne sa všetko a všade,“ vysvetľuje Petra. Ako dopĺňa, v Brazílii neexistuje, že by ste išli po tme pešo ulicou, určite by vás prepadli.
Najchudobnejšie ženy dokonca pracujú pre bohatých ako slúžky.
Iný kraj, iný mrav
Niektoré tamojšie zvyky prekvapili aj Petru. Vysmrkať si nos? Za to by vás v Brazílii pokladali za vrcholne neslušného. Sprchovať sa však aj štyrikrát denne je samozrejmé. „Ako asi každý Slovák, som zvyknutá osprchovať sa večer. Oni sa umývali stále. Ráno, po príchode zo školy, pred odchodom, pred spaním. Po týždni mi povedali, že sa nemusím hanbiť a ak chcem, môžem sa umývať aj častejšie,“ spomína si na vtipnú situáciu P. Jakubcová.
Najviac odlišností spozorovala pri slávení sviatkov. Brazílske Vianoce sa zaobídu bez príprav, stromčekov a vianočného pečiva. Po večeri sa ide spať a ráno si príbuzní vymenia pár drobných darčekov. Netypickou je obrovská oslava pätnástych narodenín v živote dievčaťa, podobná svadbe, kedy sa podľa tamojších zvykov stáva ženou. Veselé boli aj diskotéky výlučne so živou brazílskou hudbou a tance jedine v páre.
Brazílčania údajne nepoznajú autobusy. Všetci jazdia autami a na bicykloch, pre ktoré majú špeciálne parkoviská. „Mesto, kde som žila má 60 tisíc obyvateľov a je tu 130 tisíc bicyklov,“ uvádza Petra.
Slovensko v Brazílií
Pre svojich brazílskych priateľov pripravila Turčanka i prezentáciu o Slovensku. Ukázala im fotografie, rozprávala o prírode, pamiatkach, tradíciách a tiež im navarila halušky, aj vianočné vanilkové rožky. Dokonca im zatancovala polku v slovenskom kroji. Mnoho Brazílčanov sa divilo fotografiám zasnežených Martinských holí, keďže tam sneh nikdy nemajú.
„Nevedeli, kde je Slovensko, niektorí ani to, kde je Európa. Veľa ľudí si myslelo, že sme ešte súčasťou Československa, iní, že sme Juhoslávia. Prekvapilo ma však, že nás niektorí zaradili medzi časti Ruska,“ hovorí Petra Jakubcová, ktorá by sa do Brazílie opäť rada pozrela.
