pred Veľkou nocou.
MARTIN. Fašiangy sú dňami zábav, karnevalov, svadieb; ich podstatou sú i veselice, maškarády, tance za dobrú úrodu či nahováračky. Podľa prameňov z obdobia Veľkej Moravy sa na našom území už v 9. storočí používal termín „mjasopust“, ako označenie konca jedenia mäsa pred pôstom. V Česku sa mierne pozmenené označenie masopust používa dodnes . My sme však prebrali slovo fašiangy, odvodené z nemeckého „fašang“.
Tradičné zvyky a úkony mali zabezpečiť plodnosť, úrodu a hojnosť. Je to čas zábav a duševného relaxu. Najlepšie pre mládež bolo, keď fašiangy trvali čo najdlhšie. Vtedy sa konali svadby a povydávalo sa čo najviac dievčat. Preto sa i hovorilo: „Fašiang sa už kráti, už sa nenavráti, staré dievky plačú, že sa nevyskáču“. V tomto čase sa konali zabíjačky...Najmä v Turci boli veselé, o čom svedčí i táto humoreska, vraj popretkávaná zo skutočných príhod :
- Nože, príďte !
- Prídem. Nože donesiem !
Možno aj takto sa odohrával rozhovor medzi gazdom z Príboviec, ktorý mal už prasa súce do koryta a zbiehali sa mu sliny na obar – a medzi mäsiarom z Necpál , ktorý bol na to predurčený, ošacovaný inými, mal všetkých päť (prstov) a vedel vždy ako, kde a kedy štvornohé domáce zviera – ozrutnú sviňu – pichnúť, streliť alebo ovaliť. A musel ešte rozoznať brechot od kvíkania. Spôsobov vraždy pri domácich zabíjačkách nie je veľa. Raz sa vraj stalo, že obeť, vidiac neschopnosť svojich „vrahov“, skočila a sama sa prepichla...
Stalo sa, že brava na jednej zabíjačke pichli nožom tak nešikovne, že niekoľko hodín trvalo, kým ho celá rodinná perepúť i so susedmi chytili. A vidieť kľučkovať dvestokilového brava s nožom v chrbte, nie je pohľad najvďačnejší. A stalo sa i to, že sviňa ležala zabitá v koryte...keďže ešte nebola nachystaná horúca voda na obáranie, išli si chlapi vypiť do domu, no čo, veď voda aj bez nich zovrie ! Keď sa po chvíli vrátili, boli azda nadmieru prekvapení, lebo milá sviňa v koryte neležala (ani pri ňom). Hľadali, hľadali (ako v tej rozprávke), ale nájsť ju nemohli. V lete, keď sa v humne minula slama, našli zvyšky svine tam...
Každý mäsiar má svoj pracovný poriadok. Dobre je, keď sa prasa či prasiatko, rozštvrtí už na dvore, na kladke, a polky sa pozanášajú do izby. Dobre je, ak sa s nimi trafí do tej správnej miestnosti. Nežnejšie osadenstvo zatiaľ varí kotlovinu, pripravuje olovrant ku ktorému nesmie chýbať ďalší pár borovičiek. (V mnohých slovenských dedinách tvrdia, že do páru je za tri !).
Na jednej takejto fašiangovej zabíjačke v Turanoch, sa stalo, že nemohli nájsť polovicu bravčovej hlavy. Obe polovice boli totiž ešte na dvore v hrnci a susedov pes si mohol teda vybrať. Ako mohol predsa tušiť, že sa to dáva do tlačenky ?!
Príjemnejšou časťou takéhoto sviatočného dňa je finálna výroba klobás, jaterníc a tlačenky (ja mám rád aj švankés). Udiareň zvykla stávať za domov alebo na dvore a gazda ju mal pod dozorom. Vo dne, v noci. Často sa stalo, že ráno bola prázdna. Gazda zrejme zaspal, no odvtedy spávať nemohol...Od zlosti !
Bolo to v čase fašiangov a zabíjačiek. Akísi potrundžení mládenci išli zo zábavy zo Sučian. Na moste zrazu vidia voľačo ležať .Vyzeralo to ako veľká húsenica. Trochu sa zháčili, ale jeden, taký smelší, vyhlásil: - Chlapi, zabime to ! I mládenci nelenili, rozdupali „húsenicu“ a potom s radosťou vykríkli: - Ej, ale sme dobre vykonali ! Pozrite, koľko to malo mladých ! Bola to totiž jaternica, ktorú stratil cestou zo zabíjačky podobne naladený kamarát.
Kým v minulostiboli fašiangy časom priadok, zakáľačiek a svadieb, dnes už stačí navštíviť hociktorý obchod, mäso sme pojedli cez Vianoce a svadbíme sa, keď to peňaženka a iné okolnosti dovolia. Z írečitých fašiangov sa asi najviac hlásime k poslednému trojdniu: nedeľa – pondelok – utorok, vyvrcholeniu v podobe posledného fašiangu, či ako sa zvyklo hovorievať – „bláznivým i šalonym dňom, ostatkom, mjesopustu, mjasnici“...
Jozef Ignác Bajza, autor prvého slovenského románu, v roku 1795 zaznačil výpoveď istého tureckého posla, ktorý po návrate z našich krajov rozprával o obyčajoch ľudí. Medzi iným povedal :
„...Najčudnejšie je, že v isté zimné tri dni, ktoré oni poslednými fašiangovými volajú, väčšina ľudí tratí rozum, lebo po domoch i po uliciach rozličné bláznivosti vyvádzajú – spievajú, tancujú, preobliekajú sa za maškary. Na štvrtý deň idú do kostola, kde i kňaz akýmsi práškom čelá posype a hneď sa im rozum navracia...“
Autor: Pavol M. Kubiš
