túra a čo má mestu ponúkať.
Už po pár týždňoch sa ukazuje, že to bola dobrá voľba. Minimálne v tom, že na javisko kultúrnej ponuky v meste doniesla novú scénu a inovatívne typy programov.
Aká je podľa vás kultúra v Martine?
- Inštitucionalizovaná. Uzavrela sa do kamenných inštitúcii, ktoré majú svoje peniaze, svoj život, dramaturgiu, svoju overenú ponuku, ktorú občas oživia. Nehovorím, že je to chyba, to nie. Veď v Martine máme špičkové profesionálne inštitúcie. Ale v posledných rokoch je vo väčších i porovnateľne veľkých mestách, ako je Martin, trendom niečo iné. Alternatívna kultúra, ktorú inštitúcie typu divadla, galérie či veľkého múzea v širokej škále ponúknuť nemôžu. Pracuje s menšinovými žánrami, ktoré flexibilne prispôsobuje diváckemu dopytu, a pracuje aj s menej početným diváckym zázemím. Otázkou je, čo sa pod alternatívou rozumie.
Nuž, čo sa pod tým rozumie v martinskom centre kultúry?
- Alternatívu predovšetkým voči stabilným inštitúciám a ich štandardnej ponuke. Nie alternatívu v zmysle ponuky programov, ktorým málokto rozumie a ktorá by bola určená pre, obrazne povedané, piatich divákov. To určite nie. Kultúra v Martine skamenela a až na pár výnimiek skostnatela, v meste treba oživiť ponuku, dostať sem nové žánre a ich reprezentantov, dosiahnuť, aby oslovila čo najviac ľudí, ktorí v nej budú vidieť naplnenie svojich predstáv o modernom meste kultúry.
Predpokladám, že práve to bola vaša základná ambícia, keď ste sa v konkurze uchádzali o miesto riaditeľa neziskovej organizácie Centrum kultúry Martin?
- To bol hlavný dôvod, prečo som sa na to miesto prihlásil. Veľmi dobre si uvedomujem, že bez stabilnej podpory alternatívna kultúra, ktorú som vždy chcel robiť, neprežije v žiadnom meste. Opora mestského rozpočtu takúto podporu predstavovala, lebo centrum kultúry teraz nemá vybudovanú takú silnú grantovú pozíciu ako napríklad Stanica Záriečie v Žiline, ktorá v priestore alternatívnej kultúry pôsobí už niekoľko rokov. Preto som dúfal, že spoločne s mestskými peniazmi sa to podarí.
Predstavy o tom, ako možno ponuku kultúry v meste posunúť, sú ale jedna vec, realita druhá. V čom sa líši to, čo ste projektovali počas výberového konania, od toho, čo zažívate v reálnom manažérskom živote?
- Keby som si dnes prečítal svoj projekt, asi sa zasmejem. Predstavoval som si to príliš ideálne. Domnieval som sa, a myslím si, že všetci, ktorí sme sa o post riaditeľa uchádzali, že dostaneme nejaký balík peňazí z mestského rozpočtu, s ktorým budeme hospodáriť, ktorý nám umožní z veľkej časti pokryť režijné a personálne náklady centra, a ktorý nám umožní rozvíjať takú ponuku programov, ktoré zarobia nielen na seba, ale aj na jej rozšírenie. Toto v meste teraz nie je možné. Nezisková organizácia, ktorou Centrum kultúry v Martine je, je s mestom vlastne v obchodnom vzťahu. Nemáme badžet, len akýsi prísľub, že mesto si objedná nejaké kultúrne programy, ktoré zorganizujeme. V tejto situácii každý projekt, aj ten môj, stráca zmysel.
Znamená to, že sa z vašich predstáv nič nenaplnilo?
- Nie, to určite nie. Máme mestskú scénu, ktorá sa až neuveriteľne rýchlo stala pomerne dobre navštevovaným kultúrnym priestorom a rozbiehame rezervačný systém predaja vstupeniek na naše podujatia. Toto sa podarilo aj vďaka ľuďom zo správnej rady neziskovky, aj vďaka vedeniu mesta, že podporilo túto časť môjho projektu. No ak by som mal realizovať viac z projektu, ktorý zaujal výberovú komisiu, treba, aby sa zásadne zmenil model financovania kultúry zo strany mesta. Dnešný systém núti organizátorov, aby urobili pre mesto čo najdrahšie programy, aby si v rámci nich vytvorili finančnú rezervu na vykrytie režijných a personálnych nákladov v ostatných mesiacoch. Ak sa máme pohnúť ďalej, musíme to zmeniť, prestať zo strany centra dotovať mestskú kultúru, a začať sa správať tak, aby sme na kultúru zarobili. Existujúci model nám bráni v takomto prístupe. Treba ho zmeniť.
Viete ako?
- Pravdou je, že hľadáme v rámci existujúceho právneho rámca neziskovej organizácie spolu s odbornými útvarmi mestského úradu také východiská, ktoré by umožnili naše predstavy o rozširovaní ponuky kultúrnych programov zrealizovať. No dlhodobo je to neudržateľné. Rozumnejšie je pretransformovať centrum kultúry na príspevkovú organizáciu.
Ale kultúrna neziskovka vznikla pred rokmi práve preto, aby mala väčšiu šancu zapojiť sa do grantov, mala si takto na svoju činnosť lepšie zarobiť a nie visieť na mestskom rozpočte...
- Možno to platilo kedysi. Ale ja som nenašiel jedinú grantovú schému, ktorá by príspevkovky vylučovala. Práve naopak, príspevkové organizácie sú v európskych grantoch preferované. V tomto roku sa už s tým nedá nič robiť, v budúcnosti zmenu právnej formy centra kultúry nevylučujem. Chceme pre mesto urobiť viac programov, ako je „len“ Silvester, dni mesta alebo hody. A pritom mám na mysli nie desiatky, ale stovky programov, v ktorých ponúkneme vyššiu hodnotu ako prinášajú už spomínané povinné mestské programy či projekty.
Poďme k tomu, čo ste už pre rozšírenie ponuky kultúry urobili. Vaše meno je spojené práve so vznikom Mestskej scény Martin. Roky sa v Martine po takejto scéne volalo. Ako to, že vám sa ju podarilo tak rýchlo uviesť do života?
- Už keď som pôsobil v Barmuseu, padla nám pri hľadaní alternatívneho priestoru pre komornejšie programy táto scéna do oka. Myslel som na ňu aj keď som sa uchádzal o miesto riaditeľa kultúrneho centra. Ak som mal naplniť svoj projekt, bez vlastnej mestskej scény to nešlo. Do úvahy ešte pripadali priestory v SIM-e, Kamaráte, pozreli sme si aj výmeničku v Štúrovej štvrti, budovu kina Moskva... Všetky, okrem tej, v ktorej sme, si vyžiadali vysoké vstupné náklady na rekonštrukciu, v Kamaráte navyše fungovali aj iné súbory a tá budova je aj energeticky veľmi náročná. Ak sme chceli začať rýchlo pracovať, priestory bývalého hifi klubu boli na alternatívnu kultúrnu ponuku ako stvorené. Až na koberec a spotrebný materiál za pár desiatok eur sme vlastne nič nemuseli kupovať. Nejde síce o vlastný mestský priestor, ale je tu akceptovateľné nájomné a aj energie dokážeme pokryť. Pre mňa bolo dôležité, aby sme začali, ponúkali program, aby sa tu ľudia naučili chodiť na dobré veci.
Na čo ste najviac hrdý za tých pár mesiacov, čo ste vo funkcii?
- Asi na to, že sa to spustilo a že si Martinčania na túto scénu zvykajú chodiť. To je absolútne podstatné.
Mnohí stotožňujú ponuku mestskej scény s ponukou Barmusea, ktoré je tiež priestorom pre podobný typ programov. Ako sa chcete od baru odlíšiť.
- V bare sme si nemohli dovoliť dať priestor hudobnej lokálnej scéne. Sú to nezaplatiteľné veci, u nás vzhľadom na menšiu kapacitu tento priestor je. Genius loci sály, s ktorou pracuje Barmuseum je vhodný na hviezdy typu Jany Kirschner či Michaela Kocába. U nás je 150 miest na sedenie, v bare aj so státim okolo tristo. Baru nechceme konkurovať. Chceme sa navzájom dopĺňať, aby Martinčania mali väčší výber. V tom je cesta pre nás i ľudí z baru. Sledujem ich programovú ponuku, snažím sa ju doplniť, nie kopírovať. Jednou z odlišnosti je aj to, že u nás budeme premietať filmy a chceme sa venovať aj detskému divákovi.
Ktoré sú základné dramaturgické piliere mestskej scény?
- Na prvom mieste je muzika. Bude tu priestor pre lokálnu regionálnu hudobnú scénu, ale aj exkluzivky. V tomto roku k nám príde hrať Mike Osborne Band – špičkový hudobník z New Yorku, ale aj nominanti Radiohead awards – kapely Nvmeri a Zlokot, hrali u nás už Korben Dalas a Modré Hory. Na druhom mieste ide o detské divadlo a filmy pre deti, nadviažeme na hudobno-literárne večery, ktoré kedysi robila dvojica Piatko-Cíger v Musku. Teraz ich budeme uvádzať pod názvom Hamburger. A štvrtým žánrom bude kino – dokumenty aj hrané filmy, filmy pre deti, rozhovory o filmoch, napríklad aj so známym kritikom Petrom Konečným. Uvažujeme o vzniku filmového klubu, lebo asociácia filmových klubov ponúka aj filmy na nižšom technickom štandarde, ako premietajú v Strojári a divák by ich možno rád videl. Atmosféra našej scény viac menej provokuje vznik a formovanie klubového života – trebárs aj filmového.
Hovorí sa, že martinské kultúrne inštitúcie nevedia spolupracovať. Existencia novej scény ale na takúto spoluprácu akoby priamo pozývala...
- Už máme za sebou prvé stretnutie manažérov kultúrnych inštitúcii v Martine. Bolo veľmi produktívne, vymenili sme si programy, budeme sa stretávať párkrát do roka a diskutovať o tom, čo by bolo treba v kultúre v meste posunúť smerom k lepšej a atraktívnejšej ponuke. My sme už začali veľmi intenzívne spolupracovať s Turčianskym kultúrnym strediskom, delíme sa o niektoré programy i náklady na ne. Podobná spolupráca sa črtá s Maticou slovenskou. V centre kultúry budeme napríklad zastrešovať kompletnú ponuku kultúry v meste na osobitnej webovej stránke. Predpokladám, že tak do mesiaca ju spustíme. Návštevník stránky na nej veľmi jednoducho nájde základné informácie o tom, čo sa v Martine v ten ktorý deň, týždeň či mesiac ponúka a môže si lepšie vybrať.
Kde sa vidíte na konci roka?
- Nie je dôležité, kde sa vidím ja. Podstatné je, že sa nám podarilo sprofesionalizovať činnosť mestskej scény, že ju ľudia začali vnímať ako kultúrny stánok, v ktorom sa ponúka istý typ programov, aké možno inde v meste nenájdu. Samozrejme, že máme pred sebou veľa práce. Chceme napríklad zriadiť pokladňu na prízemí budovy, chceme vymeniť sedačky, aby sa dali variabilnejšie používať, chceme rozvíjať rezervačný systém a mnoho iných vecí. Podstatné ale je, že Martin má ďalší priestor, kde sa, dúfam, bude dariť dobrej kultúre.
