ŽABOKREKY. Pre žabokreckú kultúru je očividná starostlivosť starostky Zuzany Valockej, a to aj vo vytváraní dobrých podmienok pre ochotnícke divadlo. V súčasnosti funguje v Turci len málo podobne podnikavých divadelných súborov. Ochotníci zo Žabokriek hrali svoj ľudový muzikál Na skle maľované veľmi často. Hosťovali v susedných i vzdialenejších turčianskych obciach. Mnohé účinkovania úspešnej hry vybavila pre svojich nadaných spoluobčanov práve manažérka obce.
Preto vari neprekvapí, ak sa s divadelnou premiérou na prahu roka pochlapili práve v tejto obci. Mladí žabokreckí ochotníci dokončili hru ako prví v Turci už v januári. Do pekne udržiavaného kultúrneho domu v Žabokrekoch sa na januárovú premiéru zišlo obdivuhodne veľa domácich i cezpoľných divákov. Pod názvom Rodinné nezhody zahrala zapálená žabokrecká mládež vo svojej obci dokonca autorské divadlo. V Turci to nie je celkom bežné. Príjemným prekvapením veselohry zo súčasnej rodiny je tvorivá šikovnosť autora, navyše s prihliadnutím k jeho veku. Hru pre svojich rodákov a najmä generačne blízkych hercov napísal ani nie osemnásťročný Martin Zachar. Známeho a obľúbeného mladíka volajú v obci, aj jeho spolužiaci z hereckého konzervatória v Martine jednoducho Tino. Hru, ktorú napísal už dávnejšie, sa odhodlal s hercami z ochoty aj osobne zrežírovať.
A tak žabokrecké ochotnícke javisko ožilo sviežou veselohrou o situáciách, aké našinec dobre pozná z každodenného života v rodine. Napospol všetci herci - viacerí z nich mali na divadelných doskách osobnú premiéru - sa pohybovali na scéne s mimoriadne nákazlivým elánom a nezaťaženou spontánnosťou. Menovite K. Bellová hrala so šarmom a presvedčivo Matku, ako Svokra „hviezdila“ Ľ. Štefanidesová s prirodzeným pôvabom a báječným humorom, P. Fabro sa nestratil medzi svojimi „babami“ v postave Otca, rodinke dobre „drzo“ sekundovala A. Bartošová/D. Brnová ako Dcéra, s mladými držal krok skôr narodený M. Bartoš – suverénny Poštár. Zápletky sviežo oživovala skúsená, šarmantná D. Kalnická ako Tereza. Predstavenie „zichrovali“ tri šepkárky (P. Plicová, D. Brnová, M. Kraľovanská), svetelnú techniku ovládal M. Bella, hudbu mal na starosti F. Krajča, grafiku scény T. Hatara a hercom sa dobre po javisku pohybovalo v kolektívne navrhnutých kostýmoch.
Žabokrecká ochotnícka mládež si v réžii a dramaturgii M. Zachara vyslúžila i zaslúžila okamžitú odmenu. Užili si ju v bezprostrednom potlesku a búrlivých reakciách od „chytľavo“ spriazneného obecenstva. Sála v hľadisku žila výbuchmi smiechu naplno a zarovno s tým, ako s prekypujúcim nasadením svoju situačnú komédiu „dávali“ herci z javiska.
