sérom Jánom Luteránom.
Kto vás upozornil na Ouředníkovu knihu?
- Miro Dacho, dramaturg a môj kolega z vysokej školy. Hľadali sme titul do Martina. Chceli sme robiť niečo spoločensky angažované, možno až politické divadlo. Najprv nás lákalo nejakým spôsobom spracovať 90-te roky na Slovensku a ich polo mafiánsky vývoj. Potom Miro priniesol Ouředníkovu knihu – a bolo jasné, že je pred nami zaujímavejšia výzva.
Čo vás na knihe zaujalo predovšetkým?
- Jej originalita. Jazyk, humor a spôsob, akým hovorí o 20. storočí. Ouředník síce píše aj o jeho hrôzach, ale zároveň spomína udalosti a veci, ktoré tiež predstavujú 20. storočie, ale s hrôzami nič spoločné nemajú. Teda píše napríklad o holokauste, ale aj o výrobe toaletného papiera či zakladaní cintorínov pre mačky. Tá kniha vyvoláva predovšetkým úsmev – nie búchanie sa po stehnách, ale trpký povzdych nad naivitou ľudstva. To je zásadné – napriek všetkým hrôzam, ktoré sa tam spomínajú, je text napísaný chladne, akoby s odstupom a na čitateľa z toho „lezie“ humor. Pre Patrika Ouředníka je typické, že veci zjednodušuje, aby ich o to viac odkryl. Zdanlivo naivným prístupom odhaľuje myšlienkové smery ľudí 20. storočia.
Skúsme teda najprv dešifrovať názov. Čo si má divák predstaviť pod slovom Europeana?
- V češtine je slovo Europeana plurál, teda u nás by to správne mali byť Europeány. Čosi ako súvislosti týkajúce sa Európy, západného sveta, jeho kultúry, histórie, filozofie. Neprekladali sme to, znelo nám to takto krajšie. Je to taký výmysel, novotvar, v podstate ako náš súčasný jazyk plný neologizmov.
Nie je pomocný podtitul Stručné dejiny 20. storočia tak trochu zavádzajúci?
- Samozrejme, je. Aj sám autor hovorí, že podtitul je provokáciou všetkým historikom a tým, ktorí sa seriózne zaoberajú 20. storočím. Je to len bonmot, lebo nejde o vklad do historiografie. Ak to preženiem, je to vynikajúco pointovaný stand up o minulom storočí.
Literárna predloha je skôr esejou ako klasickým beletristickým príbehom. Hlavné postavy tam nenájdeme, príbeh absentuje, forma divadelnému spracovaniu vôbec nenahráva. S akými úskaliami ste sa museli s dramatizátorom a prekladateľom predlohy Mirom Dachom popasovať, aby ste literárnemu textu dali divadelnú podobu?
- Hoci táto kniha zachytáva celé jedno storočie, je veľmi útla. A my sme ju museli ešte viac zostručniť – aby inscenácia netrvala desať hodín. Začali sme vyberať témy, ktoré boli pre nás najzaujímavejšie a začali vznikať prvé verzie scenára. Pôvodne sme uvažovali o rodine ako bunke spoločnosti, chceli sme ešte vytvoriť akýsi „nad“ príbeh, postavám sme chceli dať charaktery. Nakoniec sme však dospeli k poznaniu, že pre skúšobný proces bude najlepšie, keď mne ako režisérovi ostane sloboda pracovať s postavami a situáciami voľnejšie, tzn. prispôsobovať ich potrebám textu. A vznikol teda text rozčlenený na päť postáv, štrukturovaný asi dvanástimi odsekmi, ktoré charakterizovala jedna silná téma. Postupne sa pridala idea scény - v akom priestore sa to bude odohrávať. Zasadili sme si Europeanu do knižnice, do miesta kultúry a vzdelanosti. Do centra európskeho kultúrneho dedičstva. Veď aj o tom je ten text – hoci je pre 20. storočie príznačný rozvoj vedy, vzdelanosti, hygieny, technického pokroku, tak v priamej úmere k tomu napredovala zloba ľudí, genocídy... vynálezy sa obrátili proti ich vynálezcom.
Vy ste text orámcovali istým príbehom, akoby katastrofou. Je to vaša licencia, alebo ste tento motív našli v knihe?
- Mnohé z dramatizácií – veď po Ouředníkovej Europoeane siahli mnohé divadlá vo Francúzsku i v Čechách – žiadny rámec nemajú. My sme ho našli v predlohe – millenium bug. Ide o známu obavu krachu informačných systémov. Teda o obdobie pred koncom dvadsiateho storočia, kedy sa ľudia báli, čo spôsobí príchod roku 2000. My sme to posunuli ad absurdum. Naše postavy oslavujú Silvestra a potom sa udeje tá obávaná katastrofa. S príchodom nového tisícročia sa presunú späť do roku 1900. Ocitnú sa v knižnici a tam sú nútení na vlastnej koži prežiť celé 20. storočie - so všetkým, čo o ňom píšu knihy...
Vytvárate teda akýsi obraz uplynulého storočia?
- Áno, tento základný rámec dotvárame inscenovaním Ouředníkových viet, teda vytvárame rôzne asociačné, metaforické, symbolické, a niekedy jasne popisné obrazy. Snažíme sa humor, iróniu a nadhľad striedať s časťami ťaživejšími, ktoré sa dotýkajú základných ľudských emócií. Banalitu striedajú závažné udalosti, fikcia sa mieša s historickými faktami, intímne s verejným, vysoké s nízkym, drásavé s obyčajným. A všetko sa kladie na jednu úroveň – ako knihy v knižnici. Autor udalosti priraďuje k sebe spojkou „a“ – to je veľmi podstatné, pretože medzi nimi niet kauzality. Vyvoláva to efekt humoru. A niekedy to aj poriadne zamrazí.
Ako sa k takémuto netypickému divadelnému tvaru stavali herci?
- Zo skúseností z iných kamenných divadiel som vedel, že sú herci, ktorí by s týmto typom textu, a teda aj skúšobného procesu mohli mať problém. Mal som teda na začiatku obavy, ako to prijmú. Som však potešený a prekvapený. Text ich zaujal, bolo to veľmi inšpiratívne a príjemné skúšobné obdobie. Inscenácia, o ktorú sme sa dva mesiace snažili, je výsledkom spoločného intelektu, názorov a nápadov. Nie som typ režiséra, ktorý by mal inscenáciu od slova do slova vymyslenú pred skúšobným obdobím. Mňa baví hľadať výsledný tvar s ľuďmi, ktorí ho tvoria a sú aj myšlienkovo spoluzodpovední. Som rád, že sme sa názorovo našli a slobodne tvorili.
Čo bolo pri inscenovaní tejto hry najťažšie?
- Urobiť ju tak, aby Ouředníkov text, hlavne jeho irónia nevyšumela a nezmenila sa na pátos a sentiment. Miestami som mal obavy, aby forma asociačných obrazov nepotlačila význam textu. Najťažšie teda bolo nájsť správnu mieru, lebo obe zložky sú rovnako dôležité. Text je síce priorita, ale sme v divadle. Nerobili sme inscenované čítanie – aj keď aj to by mohlo byť zaujímavé.
Ako by ste definovali žáner, ktorý ste na martinskom javisku inscenovali?
- Keby som musel zjednodušovať, tak to vykazuje známky tragikomédie. Sú tam miesta, kde to vyvoláva buď vnútorný úsmev, alebo ironický úsmev, alebo aj smiech. Ale sú tam aj miesta, kde to vyvoláva mrazenie, zarazenie sa nad tým, čoho všetkého sú ľudia v svojej naivite a hlúposti a obmedzenosti schopní spraviť. Myslím si, že sme dodržali „ducha“ Ouředníkovej predlohy, lebo aj s ňou mali literárni kritici problém – či ju zaradiť medzi historiografiu, esej, beletriu... Naše výsledné dielo je niečo ako zvláštny komentovaný dokument o 20. storočí.
Pre aký typ diváka je inscenácia určená?
- Dúfam, že pre každého... Asi nemusím opakovať, že je dôležité, aby sme si pripomínali našu minulosť, aby sme poznali isté súvislosti. Mnohí si neuvedomujú, čo všetky tie „izmy“ znamenajú, napríklad pri voľbách sa rozhodujú na základe populistických tvrdení a propagandy. Často však niečo, čo sa tvári vznešene, má poriadne temné korene. V našej inscenácii je mnoho takých častí, kde je text výkričníkom a hovorí, o čom bol komunizmus, fašizmus, totalita... Dnes sa tie rôzne ideológie volajú inak, krajšie, ale v podstate ide o to isté. Preto je dôležité, aby to videli aj mladí. Snáď sa ich poznanie obohatí, môžu sa pousmiať a pripomenúť si, že netreba byť ľahostajný a bez vlastného názoru. Dúfam, že viacerých to podnieti ísť viac do hĺbky, zorientovať sa v dejinných faktoch. Sám som toho príkladom, odkedy som začal robiť na Europeane, história ma čoraz viac zaujíma a inak chápem veci, ktoré sa dnes dejú...
Neobávate sa, že mladých odradí práve téma histórie, dejín, minulosti?
- Ale tu sa netreba báť žiadnej ťažoby či dejepisu v obrazoch. Toto je veľmi dynamické predstavenie s množstvom atribútov akčnosti. Práve mladý divák, dúfam, ocení aj formu spracovania, dynamiku pohybu. Tu nepadajú na diváka hrôzy ľudstva, v svižnom tempe sa striedajú akcie – od vchádzania do plynových komôr cez emancipáciu žien a bábiku Barbie, od kaderníctiev pre psov a mačky cez psychoanalýzu až po Američanov, bombardujúcich Irak. Teda v každom obraze je aj miesto na odstup, uvoľnenie, nadhľad. Navyše, máme aj veľmi zaujímavú scénu, s ktorou akčne pracujeme.
Text sám o sebe nič nehodností. Tým, že veľmi bizarne spája rôzne fakty, vznikajú situácie plné sarkazmu, irónie a humoru. Nebojíte sa podráždených reakcií, prípadne obvinení, že zhadzujete vážne historické míľniky?
- Ale my si nerobíme z niečoho „srandu“, my nič nezľahčujeme, ani sa nevysmievame. Ak nejaká postava hovorí napríklad o Terezíne a nevyroní pri tom slzu, to neznamená, že vtipkujeme. Práve preto ma Ouředníkov text tak nadchol, lebo dokázal tú mieru nastaviť tak, aby to neznelo hulvátsky, ale nieslo v sebe informáciu, aby to malo ducha nadhľadu. Určite nezľahčujeme traumy, ktoré ľudstvo zažilo. Vysmievať sa môžeme akurát z ľudskej hlúposti, ako zúfalo ľudia verili demagógii a totalitám. A čo je jedna z najpodstatnejších myšlienok Europeany, 20. storočie neskončilo, žijeme ho ďalej a sme to my, čo tie chyby stále robíme dokola.
Pre režiséra je každá jeho inscenácia tak trochu ako dieťa. Takže - čo zaželáte svojmu dieťaťu menom Europeana?
- Aby mu diváci dali šancu. Dúfam, že sa nezľaknú titulu, ktorý znie cudzo a akademicky, možno až knižnične. Chcem veriť, že martinský divák nie je odmietavý k niečomu, čo nie je bulvárnou komédiou či zábavným kabaretom. Takže moje želanie je jednoznačné – aby sa čo najviac hrávala a aby si ju našlo čo najviac ľudí.
JÁN LUTERÁN
Ján Luterán (r. 1984) vyštudoval divadelnú réžiu na bratislavskej VŠMU (v ročníku profesora Ľubomíra Vajdičku). Už absolventskou inscenáciou Bola raz jedna trieda žal úspechy, stala sa doslova kultovou záležitosťou a prešla do repertoáru Divadla Andreja Bagara v Nitre. Spolupracoval s Mestským divadlom v Žiline, s Divadlom Jonáša Záborského v Prešove, s nezávislým košickým divadlom Na peróne, s kulturparkom Stanica Žilina-Záriečie a s Lúčnicou. V tvorivom tandeme s Marianou Ďurčekovou (dnes už Luteránovou) pre SKD Martin režijne pripravil úspešnú rozprávku Muflón Ancijáš.
