Piatok, 15. december, 2017 | Meniny má Ivica
Pridajte si svoje mesto

František Výrostko: Tlieskam predovšetkým divákom

Slovenské komorné divadle (SKD) v Martine nedávno oslávilo 70. výročie vzniku. Dobrý dôvod na bilanciu a hodnotenie. S jeho riaditeľom Františkom Výrostkom sme sa porozprávali o súčasných divadelných radostiach a „boliestkach“.

Juraj Blanár, predseda ŽSK a František Výrostko, riaditeľ SKD s ocenením, ktoré divadlo získalo v priebehu nedávnych osláv výročia vzniku profesionálneho divadla v Martine.(Zdroj: Braňo Konečný)

Čím sa martinské SKD líši od ostatných slovenských divadiel, v čom je iné, jedinečné?

- Výnimočnosť nadobudlo SKD už miestom svojho pôsobenia. Veď samotné mesto Martin bolo kedysi výnimočným. Keď v Liptovskom Mikuláši v 19. storočí stroskotala myšlienka na postavenie Národného domu z ľudových zbierok, ujala sa v Martine. Predchádzal tomu vznik Matice slovenskej, jej neskoršie násilné zatvorenie, potom vznik Slovenského spevokolu. Ten vlastne od roku 1872 „ťahal“ históriu slovenského divadelníctva. Ako ešte neprofesionálny súbor v podstate suploval národné divadlo do prvej republiky – Slovenského národné divadlo vzniklo až v roku 1920. Naše SKD vzniklo v januári 1944, ale plynulo nadviazalo práve na aktivity Slovenského spevokolu. Aj preto mnohí teatrológovia a historici hovoria, že martinské divadlo nebolo založené, ale vzniklo. Nepotrebovalo nijaké dekréty a nariadenia, jednoducho vzniklo z potreby doby i prostredia. V tom je určite jedinečné pre celé Slovensko.

A v čom je výnimočné?

- Výnimočné bolo a je aj tým, že bojovalo za dráždivý repertoár. Už s uvedením prvej hry Filip II. boli problémy, zakázali ju. Starosti prišli vždy, keď sme chceli presadiť náročnejšie tituly, ktoré šteklili v každej dobe každú vrchnosť. Divadlo má nastavovať zrkadlo spoločnosti a platí to aj dnes – má odrážať stav mysle človeka v rámci spoločnosti, v ktorej žije. Martinské divadlo to vždy robilo a bolo v tom asi najpriebojnejšie. Veď aj v časoch socializmu sme v rámci Československa hrali veci, ktoré iné dramaturgie do repertoáru nezaradili. Netrúfli si. Aj v Prahe boli prekvapení, keď sme tam prišli s titulom Eniky beniky. To bola Wassermanova hra podľa Keseyho knihy Prelet nad kukučím hniezdom – o slobode, odpore voči manipulácii, režimu. A ďalšie a ďalšie inscenácie, ktoré sme napriek kontrolám straníckych štruktúr a systému schvaľovania vedeli obhájiť. V tom bolo martinské divadlo výnimočné – v nebojácnosti.

Zostala tá odvaha aj dnes? V súčasnosti už síce divadlo nepodlieha ideologickému tlaku, ale je tu zase diktát komercie...

- Nebojácnosťnášmu divadlo zostala. Tlaku komercie, domnievam sa, nepodliehame. Sme repertoárové divadlo a ako povedal kedysi dávno náš niekdajší dramaturg Igor Galanda, musíme mať predstavenia – obrazne povedané – aj pre Košťany, aj pre Rím. Toho sa držíme. Keby to tak nebolo, asi ťažko by sme uspeli na významných festivaloch. Nech mi diváci odpustia, ale inscenácia 1+1=3 je síce výborná zábava, kvalitne urobená, veľmi radi ju hrávame, je aj komerčne úspešná, ale na žiadny festival nás s ňou nevezmú. Ideálne je, ak máme tituly aj divácky atraktívne, aj bodujúce u odborníkov, recenzentov a divadelníkov. V poslednom čase sa nám to darí.

O martinskom divadle sa vždy hovorilo ako o liahni talentov. Platí to aj dnes? Ako to divadlo rieši, keď mu tí najlepší herci po čase odídu – zväčša do bratislavských divadiel?

- História nám dáva za pravdu , že martinské divadlo vždy vedelo veľmi rýchlo vyplniť priestor po tých, ktorí odišli... Už krátko po vzniku SKD martinskí herci, ktorí si tu vybudovali isté renomé, odchádzali zväčša do národného divadla. Spomeňme aspoň mená ako Filčík, Romančík, Kvietik, Machata, Kráľovičová, Kronerovci a ďalší a ďalší. Z ďalšej vlny, to už bolo v 80-tych rokoch, odišli herci ako Paulovič, Bzdúch, Solárová, Sládečková, Romančík mladší, bolo ich veľa. Ostalo po nich isté vákuum, ale naše divadlo malo tú životaschopnú silu, že ho rýchlo zaplnilo. Jeden kritik raz povedal – kufre sa zdvihli, ale otvorili sa nové možnosti pre tých, ktorí zostali. V umení je to tak – ak herec v niečom zažiari, už ho ťahajú do všetkého. Tí ostatní majú potom príležitostí menej. My sme tu mali vždy dvere otvorené nielen pre čerstvých absolventov škôl, ale aj pre talentovaných mladých hercov z iných divadiel. Tak sa k nám dostal napríklad Tomáš Žilinčík, Ján Kožuch, Milka Čížová, Marián Geišberg, Janka a Matúš Oľhovci... Urobili si dobré meno v iných divadlách a Martin po nich siahol. Uplatnili sa tu.

Hovoríte o tom zľahka, akoby to bolo jednoduché – nahradiť renomovaného herca a dať príležitosť iným...

- Pri dnešných počtoch ľudí v umeleckom súbore to už nie je také jednoduché. Kedysi nás bolo okolo 40, dnes okolo 15. Ale je pravda, že dnes už sú iné možnosti, naši herci môžu hosťovať v iných divadlách a stále hrať aj na našej scéne. Je to síce náročné, ale dá sa to. Tak to robí napríklad Janka Oľhová, ktorá je už členkou národného divadla, ale stále má aj pol úväzku u nás. Pár rokov dozadu ťahali aj Mareka Geišberga s Luckou Jaškovou do národného, ale neodišli. Nedávno národné divadlo oslovilo Dana Heribana, už tam účinkuje. Takže bratislavské divadlá siahajú po našich hercoch, čo je pre našu prácu s hercom v súbore vizitkou najvyššej kvality.

Umelecký súbor teda pravidelne dopĺňate novými hercami?

- Musíme, veď herci odchádzajú aj do penzie, zoštíhľujú sa naše rady. Vlani sme robili väčší výber, mali sme tu absolventov VŠMU, Akadémie umení aj konzervatórií. Všetkých máme zmapovaných, keď budeme potrebovať istý typ, vieme, koho osloviť. Od začiatku tejto sezóny, teda od septembra sme súbor rozšírili o štyroch mladých hercov: Kamilu Antalovú, Zuzku Rohoňovú, Tomáša Tomkuljaka a Daniela Žulčáka. Mám pocit, že sme trafili dobre a pri výbere sme mali šťastnú ruku. Verím, že u nás nájdu uplatnenie. Aj v tom totiž bolo naše divadlo výnimočné – bolo prajné v obsadzovaní, mladí dostávali pekné a veľké herecké príležitosti.

Poďme trochu bilancovať. Aké úspechy má za sebou SKD?

- Určite aj naše divadlo prešlo rôznymi periódami, ani nám sa istá stagnácia nevyhla, ale našťastie, nikdy netrvala dlho. Po umeleckom vrchole na začiatku 90-tych rokov, keď sme sa vynikajúco zapísali inscenáciou Dotyky a spojenia a Brechtovým Baalom na prestížnom divadelnom festivale v Edinburgu, sme nezaspali na vavrínoch. K súčasným umeleckým vrcholom určite treba zaradiť účasť na festivaloch doma i v zahraničí – v Poľsku, Taliansku, Srbsku a Česku. Hrali sme aj v ďalekej Ázii, v roku 2010 sme sa zúčastnili mládežníckeho festivalu v juhokórejskom Ceochangu so Zvedavou rozprávkou. Ešte v tom istom roku sme v Soule na Svetovom festivale národných divadiel trikrát odohrali inscenáciu Tango v réžii R. Balleka. O dva roky sme na tomto výberovom festivale boli znovu – s Mizantropom v réžii R. Poláka. To sa žiadnemu iného divadlu nepodarilo - pritom ani v názve nemáme slovo „národné“. Len sme ho kedysi, v dávnej minulosti, suplovali.

A súčasné umelecké vrcholy?

- Radím k nim ocenenia z festivalov Nová dráma – napríklad vlani za inscenáciu Sedem dní do pohrebu, ale aj za sitkom www.narodnycintorin.sk. Prvá spomínaná získala v roku 2012 významné divadelné ocenenie Dosky, dokonca až dve – za najlepšiu inscenáciu sezóny a Dano Heriban za najlepší mužský herecký výkon. Dano dostal Dosky aj vlani, zabodoval postavou Janka Kráľa v spomínanom sitkome. Pozývajú nás na všetky významné festivaly. Nosíme domov ceny, jeden rok sme ich mali viac ako všetky slovenské divadlá dohromady. To nás teší, ale aj zaväzuje.

Aj finančne je na tom divadlo tak dobre ako umelecky?

- To by bol splnený sen!Od roku 2008, kedy Žilinský samosprávny kraj ako náš zriaďovateľ ubral všetkým inštitúciám z rozpočtu podstatnú časť, sa s tým trápime. Pracujeme s minimom peňazí a pritom nás neustále zaťažuje nárast energií, nákladov na prevádzku... Veď len daň z nehnuteľnosti išla hore z nejakých 3 tisíc na 12 tisíc eur. Pri oklieštenom rozpočte nás to zaťažuje, deväťdesiatpäť percent z príspevku od zriaďovateľa takto odíde na mzdy a všetky poplatky. Na samotnú tvorbu nám zostane päť percent. Za to máme vyrobiť kvalitné, atraktívne a dobré inscenácie. Ale musím podotknúť, že náš zriaďovateľ vždy, keď sme vo vypätej situácii a príprava novej inscenácie by bola ohrozená, pomôže. Získavame zdroje aj z grantov ministerstva kultúry, veľmi nám pomáhajú sponzori, naši priaznivci a podporovatelia.

Boríte sa aj so slabou návštevnosťou?

- Vlani sme mali v porovnaním s rokom 2012 lepšiu návštevnosť. Dokonca sme odohrali o 35 predstavení viac, to je akoby sme hrali o mesiac navyše. Napriek tomu, že v Martine je bohatá kultúrna ponuka, divadelné predstavenia uvádza aj Strojár, Bar museum, funguje tu divadelný klub, Mestská scéna, dokázali sme zaujať príťažlivou ponukou. Oproti roku 2012 sme mali vlani o 8 100 divákov viac. To je neuveriteľný fenomén a patrí za to vďaka všetkým zložkám divadla, ale predovšetkým – tlieskam divákom. Napriek tomu, že je kríza a možností kultúrneho vyžitie je veľa, ľudia si dokážu nájsť k nám cestu. Verím, že je to odraz kvality našej roboty. Martinskí diváci vždy bývali prajní k nášmu divadlu, akoby aj múry tejto budovy boli tou žičlivou diváckou atmosférou nasiaknuté. Dúfam, že to tak zostane.

Čím teda chce divadlo v najbližšom čase pritiahnuť pozornosť publika?

- Nedávno sme dokončili prvú tohtoročnú novinku – inscenáciu Europeana. Kritici ju vychválili a už si získava dobré meno medzi divákmi. Teraz študujeme novú hru, Ostrovského Les. Pred 32 rokmi ju v Martine inscenoval režisér Ľubomír Vajdička, bola to slávna inscenácia. V súčasnosti ju pripravuje mladý režisér Lukáš Brutovský, čerstvý absolvent VŠMU, ktorý už má skúsenosť s ruskou klasikou. Premiéra bude 11. apríla. V piatok 13. júna bude mať premiéru štvrtá časť obľúbeného sitkomu www.narodnycintorin.sk. Na záver sezóny chystáme jubilejný, už desiaty ročník festivalu Dotyky a spojenia.

Čo zaželáte divadlu do najbližších rokov?

- Dobrých a vnímavých divákov. A tiež si želám, aby dramaturgia mala naďalej šťastnú ruku pri výbere titulov. Rovnako dôležité je, aby bola úspešná pri výbere realizačného tímu. No a z pozície riaditeľa si želám, aby sme sa z mínusových čísel hospodárskeho výsledku, ktoré pred sebou tlačíme od roku 2008 a len namáhavo z nich rok čo rok postupne ukrajujeme, dostali konečne nad hladinu.


  1. Od nového roku sa v martinskej nemocnici parkuje bezplatne, ale nie všetci 2 500
  2. Ťažká dilema: Rekonštruovať starý alebo postaviť úplne nový štadión 453
  3. Anketa: Ako sa nám páčia vianočné trhy v Martine? 289
  4. Symbolom martinských Vianoc je tento rok duglaska tisolistá 122
  5. Viac parkovacích miest pri umeleckej škole 109
  6. Martinské plávanie sa vracia na výslnie 83
  7. Pri každom pohybe jej trieskajú na stenu 73
  8. Mapa bola starovekým GPS, treba po nej prejsť prstom 70
  9. Vedecké tímy s ocenením, sú medzi nimi aj Martinčania 63
  10. Dediny z turčianskej záhradky 50

Najčítanejšie správy

Turiec

Od nového roku sa v martinskej nemocnici parkuje bezplatne, ale nie všetci

Zdarma budú môcť parkovať len pacienti a ich sprievod. Ostatní si zaplatia podľa stanoveného cenníka.

Ťažká dilema: Rekonštruovať starý alebo postaviť úplne nový štadión

Martin má príležitosť získať nemalé peniaze od Slovenského futbalového zväzu. Či ponuku využije, je zatiaľ otvorené. Rozhodne sa na začiatku budúceho roku.

Anketa: Ako sa nám páčia vianočné trhy v Martine?

Na Mikuláša sa aj v Martine začali vianočné trhy. Ľudí sme sa pýtali, aký z nich majú prvý dojem, ako sa im pozdávajú. Na úvod spokojnosť prevažovala.

Symbolom martinských Vianoc je tento rok duglaska tisolistá

V prvý deň vianočných trhov síce pršalo, no aj tak Mikuláš prilákal do centra Martina stovky ľudí. Dospelých a aj tých najmenších.

Viac parkovacích miest pri umeleckej škole

Rodičia detí navštevujúcich ZUŠ v Martine na Mudroňovej ulici už dlhodobo poukazovali na nedostatok parkovacích miest pri škole. Ich kritika možno bude onedlho minulosťou.

Blízke regióny

Veľké dopravné zmeny v centre Žiliny. Nad železničnou stanicou postavia cestný nadjazd

Počas výstavby zostane križovatka ulíc 1. mája a Hviezdoslava v prevádzke. Práce potrvajú jeden a pol roka.

Minúta po minúte: Stretnutie so župankou Erikou Jurinovou

Osem krajov, osem županov osem diskusných podujatí s názvom Stretnutie so županom. Pokračujeme v Žiline.

Pozor! V Čadci neznámy muž prepadáva ženy

Útočník mal údajne prepadnúť už viacero žien.

Na Orave už niet hutníkov, firma siahla po cudzincoch

Nezamestnanosť láme pozitívne rekordy, čo zamestnávateľom komplikuje situáciu so získavaním pracovnej sily. Aj firmy na Orave sa musia obzerať po zahraničí. Už zamestnávajú takmer sto ľudí z krajín mimo Európskej únie.

Legendárna Kamenná chata aj po rekonštrukcii zostane kamenná

Kamenná chata pod Chopkom sa pre svoju neopakovateľnú atmosféru stala takmer kultovým miestom. V súčasnosti je zatvorená, majitelia ju zväčšujú a modernizujú.

Všetky správy

Trnavskí policajti postrelili dvoch mužov, jeden zraneniam podľahol

Podozriví narazili do dvoch policajných áut, keď sa snažili ujsť.

Polícia v Opoji zastrelila Jána Golisa, mal šéfovať bankomatovej mafii

Obeťou policajnej streľby je 42-ročný Ján Golis, známy z kauzy bankomatovej mafie. Druhým je 34-ročný Martin Krajčovic, ktorý figuroval v rovnakom prípade.

A toto vám ako napadlo, pani Nicholsonová?

Kým Pašku musela schladiť Laššáková, Nicholsonovú poslal do reality Galko.

Rok 1996: Smrť Remiáša. Zločin, o ktorom mafiáni nechcú hovoriť

Róbert Remiáš bol kamarátom korunného svedka únosu Oskara Fegyveresa. Robil mu spojku, keď sa skrýval v zahraničí. Jeho smrť je tabu.

Jej telo dostalo záchvat hnusu. Salma Hayek vraví, že Weinstein sa jej vyhrážal zabitím

Pri filme Frida ju donútil k sexuálnej scéne s kolegyňou.