MARTIN. S velebením zmŕtvychvstania Ježiša Krista je spojených toľko krásnych tradícií ako azda so žiadnym iným sviatkom vo svete. Nie všade totiž ľudia chodia posväcovať vajíčka a šunku do kostola tak ako v Poľsku, nie všade schovávajú vajíčka po záhrade ako napríklad vo Francúzsku či ďalších krajinách západnej Európy. O to, ako na Slovensku či Morave slávia veľkonočné sviatky, môžu vo väčšine krajín len počúvať. A Ľubomír Lichardus pripomína, že „...musia pri tom však poriadne popustiť uzdu svojej fantázii, pretože sami niečo také doma nepoznajú. Naozaj, len málokde vo svete patrí k veľkonočným sviatkom šibanie a polievanie ako u nás...“.
Kde sú tieto tradície najbohatšie, naozaj nevieme. Nech sa spýtate človeka kdekoľvek na Slovensku, považuje tie „svoje“ zvyky za najkrajšie a najzaujímavejšie. Ani žiadny odborný etnologický pohľad nám na túto otázku nedá odpoveď.
Iný je však pohľad na veľkonočné zvyky z celoslovenského hľadiska. Ukazuje, že sa v nich stretávajú prvky východnej i západnej Európy. Najviac to vidno na zvykoch polievania a šibania, pretože práve cez územia Slovenska prechádza ich deliaca čiara. Na strednom a východnom Slovensku je známa predovšetkým polievačka, na západnom Slovensku je polievanie spojené so šibaním.
Potulky spestrujú žartovné príhody
Každú potulku za národopisom v Turčianskej záhradke spestrujú žartovné príhody, ktoré staré babky a dedkovia povyberajú zo spomienok. Ťažko by sa dali spočítať úsmevné zvyky, povery alebo pranostiky, ktoré vznikli v malých dreveniciach, kropené rosou čistého humoru a srdečného smiechu. Veľkonočný humor mal svoju osobitú príchuť, svojrázne čaro. Akoby aj nie, veď sa rodil po šesťtýždňovom pôste, v ktorom bol zákaz spevu, tanca, veselíc a svadieb. „...Môj starý otec bol známy tým, že mal záľubu v neustálom upravovaní rýchlosti ručičiek na rodinných budíkoch posúvaním kompasu,“ zaspomínal Vojtech H. z Blatnice. „V jednu sobotu môj otec, teda ich zať, spolu so svojím bratom chystali starkým drevo. Chlapci, varím vajíčka, privítala ich stará mama, chýrna gazdiná. Budú na mäkko, a pozrúc sa na hodiny, odložila vajíčka zo sporáka. Sadli si teda, ale keď chceli vajcia olúpať, sťaby kameňmi o drvený stôl udierali. Keď už zahryzli, môj otec sa sťažka prehĺtajúc, osmelil: Mamka, o koľkej ste dávali tie vajcia variť? Ále, bolo niečo pred pol šiestou. Veď tie hodiny vám stoja! Keď sa vrátila od susedky, spustila: Veď sa mne zdalo, že je vonku voľajaká tma. Vraj je už štvrť na osem. Ale tamtomu darmo hovorím...!“
Smrtná nedeľa, zbohom Morena
Humor sa už prebúdzal dva týždne pred Veľkou nocou, keď na Smrtnú nedeľu sa „topila“ Morena. Poslednú nedeľu pred sviatkami pomenovali Kvetná nedeľa alebo nedeľa májová. Po nej nadišiel čas pre dievky – maľovanie kraslíc. I v Turci poznáme dediny, kde Morena znamenala akýsi obraz strigôňstva – jej utopenie – oslobodenie dediny od čarodejných síl. Obraz strigy či bosorky bol vždy škaredý. Raz dievky i mládenci pripevnili Morene navlas podobný ručník na slamenú hlavu. A odvtedy v dedine pri vynášaní hovoria, že idú utopiť pyšnú starú dievku, ktorá nikomu nedá ani za mak pokoja.
Tak sa mladí ľudia pomstievajú aj starým klebetniciam.
Nastal čas maľovania kraslíc. Ktorá krajšie vymaľuje, krajší pytač jej na oblôčik zaklope. Veru, všetky dievky každý večer skúšali svoje maliarske umenie. Šťastie, že niektoré kraslice nevideli sliepky... Dievčatá, keď za vyšibanie a oblievanie dávali mládencom kraslice, dozerali na to, aby mládenec zobral kraslicu do pravej ruky – to sľubovalo nádej, že sa do roka vydá. Ak podaktorý zobral kraslicu do ľavej ruky, toho dievčina neponúkla ani koláčom, ani pálenkou...
Polievačka, oblievačka či kúpačka
Podľa Malého synonymického slovníka (Bratislava, 1973) sú všetky spomenuté tvary správne. Tak teda – „koľko kvapiek, toľko zdravia“, hoci obrazne povedané dnes na vidieku z vedra vody väčšinou ostal už len pohár a v meste dokonca iba voňavka.
Veľkonočné svitanie ešte spalo za horami a mládenci vyšli s korbáčmi a vedrami vody na šibačku. Dievčatá sa zamkýnali vo svojich komôrkach, najmä na Veľkonočný pondelok. V Martine si na takýto deň zaspomínala pani Perla Babíková :
„...Na Veľkonočný pondelok som na každé zvonenie otvorila a popoludní na balkóne visela poriadna kopa bielizne. Unavená z lietania pred kúpačmi, ktorých bolo príliš, som si oddýchla, keď sa náhle z návštev vrátil manžel. Jedným okom pozrel na mňa a dodal: Mala si dosť? Namrzená som len odfrkla, že takmer. Stratil sa a o chvíľu, napriek svojmu stavu, vliekol ma do kúpeľne a hodil do vane plnej vody. Na druhý deň, keď sa vracal z práce, bola som pripravená s plným vedrom vody za dverami. Keď otvoril, rozohnala som sa a nielenže bol do nitky mokrý, ale vedro ostalo na hlave. Vedro to vydržalo, no hlava nie. Dodala som: Nehnevaj sa, veď dnes oblievajú ženy mužov!“
A ešte jedna veselšia príhoda zo sviatočného dňa. Pripomenul nám ju Jozef z Necpál :
„Ako štrnásťročný výrastok som chodil s partiou kamarátov oblievať. V jednom dome mali tri dievčatá, tak sa nám patrilo ich neobísť. Kamaráti vyviedli prvú na dvor a ja som vzal zo stola asi trojlitrový krčah, kde bola, aspoň som si tak myslel, pripravená neveľmi studená voda. No, keď som obsah vylial na dievča, s hrôzou som videl, že je to čierna káva, prihotovená na raňajky. Ako nás potom pohostili, môžete si domyslieť...“
Bozk veľkonočný – bozk manželský
Veľká noc nie je symbolizovaná iba oblievačkami a šibačkou, korbáčmi a kraslicami. Stala sa v prvom rade príležitosťou pre návštevy rodín, pohostinnosťou. V minulosti, napríklad i najviac svadobných obradov bolo práve na Veľkú noc.
Svadby na Veľkú noc boli vraj veľmi významné. Kto sa oženil na jar, mohol brať v jeseni úrodu pre svoju začínajúcu rodinu. Pracoval teda už pre seba. A potom, oveľa lepšie sa pracovalo dvom ako jednému.
Zvyky, povery a rôzne predpovede z ľudovej klenotnice sa ale zo života vytrácajú, najmä čistý a úprimný humor. Veľká noc je však znovuzrodením, očistou a vytvorením cesty pre nový život.
Autor: Pavol M. Kubiš
