MARTIN. Posledná aprílová nedeľa sa niesla v duchu vítania mesiaca máj. V martinskom skanzene sa konalo obľúbené podujatie Stavanie májov. Tentokrát sa o program postaral folklórny súbor Bystričan z Považskej Bystrice. Najskôr chlapci priniesli pripravený máj a dievčatá ho ozdobili stužkami. Následne ho statní mládenci preniesli do centra skanzenu, kde ho spoločne zapichli do zeme a zaistili. Bolo ho treba poriadne pripevniť a aby im robota šla od ruky, sprevádzali ich muzikanti hrou na husle, basu, harmoniku a flautu. „Ďakujeme, chlapci, máme najkrajší máj široko-ďaleko,“ zhodnotili dievčatá a za odmenu si všetci spolu zaspievali a zatancovali.
Stavanie májov má korene už v stredoveku
Máje ako kultúrny jav boli známe už v antike. Staroveké národy si dávali pred 1. májom na domy a hospodárske budovy stromčeky na ochranu pred zlými duchmi a chorobami. U nás sa stavanie májov spája s vyzdvihovaním lásky a radosti. V slovenskom ľudovom prostredí patrila noc z 30. apríla na 1. máj mládencom, ktorí počas nej stavali máje. Sú to vysoké ihličnaté alebo listnaté stromy s kmeňom zbaveným kôry a s korunou ozdobenou farebnými mašľami alebo stužkami. Máj staval chlapec dievčaťu, o ktoré mal vážny záujem. Niekedy sa mládenci spojili a postavili spoločný máj pre všetky dievčatá. Niekedy si dievča našlo namiesto krásneho mája metlu alebo škaredšiu verziu mája- strom „ozdobený“ rôznymi handrami. Takáto podoba mája patrila dievke, ktorej sa chlapec chcel pomstiť za zradu alebo ako výsmech.
Zakukaj, kukučka, koľko rôčkov dáš, kým pôjdem na sobáš?
Naše staré mamy si iste pamätajú zvyky, akými v májovom čase privolávali lásku. V Múzeu slovenskej dediny si tieto zvyklosti mohli vyskúšať všetci, a to v bylinkárskej a ľúbostnej poradni. Záujemcovia sa dozvedeli, ako dievčence kedysi „čarovali“, aby si dobrého ženícha privolali. Napríklad pri sebe nosili prútie z hrabu, aby sa za nimi mládenci hrabali. Deväťkrát sa bolo treba umyť v odvare z ľubovníka, aby bola dievčina obľúbená. Ak dievča chcelo, aby ju chlapci mali radi, malo si do čižmy ukryť bylinku láskavec. Obľúbeným zvykom bolo vitie venca z oziminy, čerešňových vetvičiek, konárov šípky, materinej dúšky a dobrej mysle. Ten bolo treba trikrát vyhodiť na jabloň. Ak sa venček ani raz nezachytil, z vydaja nebolo nič. Svoje venčeky si v ľúbostnej poradni uvili aj zvedavé návštevníčky múzea. Iná tradícia hovorí, že ak nevesta stúpi pri sobáši ženíchovi na nohu, bude mať navrch.
„Hoci nie som poverčivá, aj ja som mužovi na svadbe skočila na nohu,“ smeje sa Martinčanka Katka a dodáva, že v dobrom manželstve má vždy žena trošku navrch. „Ak je muž skutočným mužom, tak sa svojou ženou v určitých záležitostiach jednoducho nechá viesť,“ uzatvára Katka.
Zaháňali choroby ale aj zlé sily
V bylinkárskej poradni sa návštevníci dozvedeli, ako sa ľudia kedysi liečili pomocou byliniek. Tie boli predovšetkým prírodným liečivom, avšak verilo sa aj v ich magickú moc. Choroby ľudia vo všeobecnosti pripisovali démonom, ktorí vnikajú do tela človeka a zvierat a zapríčiňujú nádchu, horúčku či kŕče. Preto verili v zázračnú silu byliniek a boli to práve bylinkárky, ktoré často nahrádzali lekárov. Napríklad z kvetov bazy čiernej sa varil čaj pri prechladnutí a pripravovali sa obklady na opuchy a zapálené miesta, ale keďže táto rastlina vraj zaháňala aj zlé sily, ľudia ju sadili do záhrad pri domoch a stodolách. Zdravý účinok cesnaku poznáme aj dnes, v minulosti sa z jeho strúčikov vyrábal náhrdelník, a to ako prostriedok magickej liečby žltačky.
Niekdajšie ľúbostné zvyky dnešní ľudia nahradili tradíciou májového bozku pod čerešňou, no zvyk stavania májov si všetci radi pripomenú.
