Nemalo by nám byť všetko jedno

av Ballek.

Keď som si to pred časom v jednom bulvárnom denníku pri káve prečítal, nechcelo sa mi veriť vlastným očiam. Zároveň mi to prišlo ľúto, veď toto si jeden z najvýznamnejších povojnových slovenských spisovateľov, bývalý politik, kandidát na prezidenta SR a dlhoročný slovenský veľvyslanec v Českej republike nezaslúžil. Nie pre spomínané funkcie, ale preto, aký život viedol a čo nášmu národu zanechal.

Ladislav Ballek, s ktorým sa verejnosť rozlúčila minulý týždeň v utorok (nezmestilo sa to ani do hlavných správ RTVS) bol človek, ktorý hovoril ticho, netrieskal do stola a napriek tomu ho bolo počuť. Takto si ho pamätajú aj účastníci martinských celoslovenských literárnych podujatí či besied v Turci alebo kontaktov našich literátov s bratislavským spisovateľským „svetom“. Jeho slová sa na vás chtiac-nechtiac prilepili, prinútili vás o tom trochu rozmýšľať. O živote, spoločnosti, o nás. Vždy mali hlbokú myšlienku a zmysel. Ak je niekto celebrita, tak Ladislav Ballek ňou určite bol. A pritom, on sa tak asi nikdy necítil.

Žiaľ, dnes žijeme v časoch, keď sa necháme opantať pochybnými mediálnymi hviezdami, keď nám televízie ponúkajú súťaže, nad ktorými sa rozum zastavuje, keď nás viac zaujíma, kto s kým, kedy a kde. Hodnoty prestali byť hodnotami. Vieme o tom, ale aj tak sa nič nemení. Dôležité sú čísla sledovanosti, vyhráva to, čo loví v mútnych vodách prízemného či priemerného vkusu masového diváka. Na prvom mieste vraždy, lúpeže, znásilnenia, zamordovaní starí ľudia, asociáli... A niekde vzadu, ak vôbec, človek, ktorý patrí do maturitných otázok a ktorého dielo je ozdobou kultúrneho dedičstva tohto národa.

Naozaj nám to takto a toto vyhovuje? Len keď niekto ďalší významný umrie, tak sa opäť na chvíľu zamyslíme a život aj so všetkými panelákmi, ružovými záhradami či búrlivým vínom pôjde ďalej. Vyzerá to tak, že nám už je naozaj všetko jedno. Škoda...