kého divadla P. O. Hviezdoslava či Arény. Spolu založili spoločnosť Kumšt a spolu sa venujú produkcii divadelných predstavení, s ktorými cestujú po celom Slovensku. V Strojári budú 30. mája.
Kde ste boli pred desiatimi rokmi a kde sa vidíte o ďalších desať rokov?
Zuzana Bucholovčová: Pred desiatimi rokmi som plná ideálov založila v Martine jazykovú školu Lea Academy. O ďalších desať rokov by som sa rada videla stále plná ideálov a nápadov. Chcela by som mať aj potom toľko energie a venovať sa oblastiam, ktoré ma bavia, lebo momentálne mám pocit, že v pracovnej oblasti som si už splnila všetky sny. V osobnom živote túžim aj o desať rokov vidieť ľudí, s ktorými sa máme radi, vážime si jeden druhého a obohacujeme sa. Vzťahy sú pre mňa veľmi dôležité v osobnom aj pracovnom živote.
Martin Mňahončák: Pred desiatimi rokmi som bolo v Olomouckom divadle a o desať rokov budem tam možno späť. (Smiech). Ktovie, čo bude o desať rokov, v mojej brandži je to nevyspytateľné. Ťažko sa plánuje budúcnosť, všetko je veľmi rýchle hlavne premenlivé.
Využili ste, či využívate priestor medzi týmito dvoma medzníkmi podľa vašich predstáv? Tak ako chcete?
ZB: Áno, vždy ma nadchýnalo divadlo a hudba a ja som momentálne v úzkom spojení s obidvomi – ako manažérka kapely Fragile a ako organizátorka divadelných predstavení môžem dýchať zákulisie divadla aj bez toho, že som v ňom účinkujúcou. Momentálne mám obdobie, ktoré ma pracovne absolútne napĺňa a rovnako je to aj s prítomnosťou ľudí v mojom živote.
MM: Zatiaľ sa mi darí robiť celý život to, čo chcem. Hoci niekedy robím aj nejaké chyby, neľutujem to a nič by som asi ani nechcel vrátiť či meniť. Každá chyba nás posúva ďalej, už len naučiť sa nerobiť žiadne.
Pôsobíte v kultúre, ktorá je zvláštnym fenoménom. Každý si o nej myslí, že jej rozumie. Najviac jej konzumenti. Vy kultúru tvoríte. Čo vám dáva, čo vám v nej chýba a čo by podľa vás najviac potrebovala?
ZB: Kultúra je akousi pridanou hodnotou života. Nie je to jedlo, bez ktorého vydržíte len niekoľko dní, ale je to výborná potrava pre vaše prežívanie. Pre niekoho zbytočnosť, pre mňa pochúťka. Pre mňa ani nie je tak potrebné kultúre rozumieť, ja si ju skôr užívam, ale tiež si rada o tom, čo som videla „pomudrujem“, najmä v spoločnosti priateľov, s ktorými som sa stretávala veľmi pravidelne v Martine. Mnohí diváci kvalitu predstavenia posudzujú podľa toho, či v ňom hrá nejaká známa tvár zo seriálov. Nie je to vždy jediné meradlo úspešnosti divadelných predstavení. Veľakrát sa totiž ochudobňujú o naozaj kvalitné hry len preto, že ich na ne neláka známa seriálová tvár.
MM: Mne dáva kultúra nádej a zmysel. Chýba mi v nej viac chuti a možno aj príležitostí pre mladých umelcov. Veď už len v Čechách je situácia úplne iná. A čo by som zmenil? Asi na prvom mieste prístup ľudí ku kultúre ako takej. A nemám na mysli len umelcov. Asi by som zmenil strach, ktorý možno ľudia majú v kontakte s kultúrou. O letargii ani nehovoriac.
Pred nejakým časom ste založili produkčnú spoločnosť Kumšt. Prečo? Nie je ich už na Slovensku dosť?
ZB: Nemám prehľad o počte produkčných spoločností na Slovensku a určite sme tým nemienili zaplniť nejakú dieru. Nápad spolupracovať prišiel od Martina a ja sa teším, že je to práve on. Spojili sme sa, lebo chceme produkovať veci, ktoré budú podľa nášho vkusu, s tímom ľudí, ktorý bude pre nás obohacujúci a bude robiť divadlo podľa našich predstáv. Mám rada veci pod kontrolou a pri prebratí predstavení z divadiel by som takmer vždy aspoň niečo urobila inak. Keďže máme s Martinom takmer rovnaký umelecký vkus, takto môže byť všetko tak, ako si to rozhodneme a spravíme my – samozrejme v spolupráci s hercami.
MM: Myslím, si, že čo sa týka kultúrnych podujatí, nech sú už akékoľvek, na Slovensku a ani inde ich nie je nikdy dosť. Hlavne tých kvalitných.
Čím sa líši od podobných, ktoré sa venujú divadlu?
ZB: Našim zámerom nebolo byť inými, my sme proste len chceli mať to „naše“.
MM: Kvalitou?
Darí sa vám?
ZB: Doteraz som sa venovala hlavne kapele Fragile a popri tom som si príležitostne spravila radosť nejakým divadelným predstavením vyprodukovaným divadlami. V tejto oblasti som už tretí rok a doteraz som spokojná s tým, ako sa mi darilo. Produkčnú spoločnosť Kumšt, ktorú sme nazvali po našom prvom spoločnom projekte, sme s Martinom založili len nedávno, čiže zatiaľ je skoro hovoriť o úspechu. V podstate už to, že sa nám podarilo spojiť a bez väčších kompromisov si zladiť naše predstavy, považujem za dôkaz, že sa nám darí...
MM: "Darí sa" vždy závisí od cieľov, ktoré si dáte. My máme také, že môžeme povedať, že sa to ukáže o pár rokov.
Zmena síce prospieva, ale je dobre, ak sa herec venuje aj "predaju" divadla? Predsa len, ekonomika si s tvorbou nie vždy podáva ruky...
ZB: Práve preto sme spojili schopnosti umelca a organizátora – Martin má na starosti skôr vznik predstavenia po umeleckej stránke a ja som skúsenejšia v organizácii a predaji. Aj keď musím povedať, že Martin je obchodne dosť zdatný umelec a má cit aj na mimoumelecké záležitosti, takže sa s ním rada o všetkom radím.
MM: Pri založení Kumštu nemusím nevyhnutne ja ako herec riešiť ekonomické veci. Ja som tu práve na tie umelecké. Aj keď mám priemyslovsku, technické a informatické služby so zameraním na staviteľstvo, a tam som aj ekonomiku a účtovníctvo mal. Takže to pre mňa nie je až taká španielska dedina....
Z vašej "dielne" prichádza v máji do Martina Láááska. Je to náhoda, alebo špeciálna ponuka mesiacu lásky?
ZB: Je to príjemná zhoda náhod, pretože pri výbere termínu boli zohľadňované iné súvislosti. Dúfam, že máj je len „na papieri“ mesiacom lásky, je krásne, ak je pre ľudí májom ktorýkoľvek deň.
MM: Lásky nikdy nie je dosť, nielen v mesiaci máj.
Čím je pre vás láska? Motivuje vás, roztápa, rozptyľuje, je to adrenalín, žijete s ňou či vedľa nej?
ZB: Som žena a bez lásky sa nedokážem úplne tešiť ani z pracovného úspechu ani z iných maličkostí tak, ako keď ju v živote mám. Som dosť temperamentný typ, takže už ja som adrenalín sama osebe. Môj manžel, s ktorým žijem už desiaty rok, mi ukázal, že láska môže mať kvalitu aj po takomto čase, tak dúfam, že nás ešte čakajú ďalšie príjemné chvíle.
MM: Bez lásky si svoj život neviem predstaviť. Milujem svoju manželku Katku a ona miluje mňa, a to sa dúfam nikdy nezmení.
A čím je pre vás profesia, ktorej sa venujete?
ZB: Život vám vždy niečo dá a niečo vezme, takže je fajn, keď sa tie diery dajú zaplátať niečím, čo vám ide od srdca - na prácu som mala doteraz šťastie vždy. Je mojim veľkým potešením.
MM: Je to moja práca a zároveň koníček, ktorý ma veľmi baví.
Ak by ste sa nečinili v kultúre, divadle, koncertoch či filme, čím by ste boli?
ZB: Určite by som znovu niekde niečo organizovala a najlepšie v spoločnosti ľudí, lebo prácu s ľuďmi, aj napriek niekedy komplikovaným vzťahom, naozaj zbožňujem.
MM: Povodne som nastúpil aj na VŠT v Košiciach, takže by som bol asi inžinier ako cela moja rodina.
