nom. Takým sa ukázal aj v našom rozhovore.
Populárnym ste sa stali ešte na vysokej škole vďaka zábavnému, hudobno-slovnému programu Fujarová šou. Do akej miery vás to ovplyvnilo v ďalšej kariére?
- Jedným z protagonistov študentských zábavných programov Fujarova show a Rýchlokurz geniality som sa stal už ako poslucháč prvého ročníka VŠMU. Mali obrovský divácky úspech. Počet repríz a divácka návštevnosť bola porovnateľná s legendárnym muzikálom Na skle maľované a priznávam, že toto obdobie zásadne ovplyvnilo moje ďalšie smerovanie. Najmä keď sa k tomu v tom čase, žiaľ, pridalo veľmi silné "zaškatuľkovávanie" a kto sa okamžite neprestal venovať zábavnému žánru bol z rodiny dramatických hercov prakticky vylúčený. Všade vo svete to však bolo úplne inak - stačí sa pozrieť len na českých hercov, ako boli a sú Menšík, Kopecký, Polívka, Bohdalová, Zázvorková, Janžurová, Kaiser, Lábus a ďalší.
Potom po revolúcii bola zase veľmi populárna satira. Teraz ako by nikomu nechýbala. Z rozhlasu a televíznej obrazovky zmizla. V čom to podľa vás je?
- Ono je to úplne inak. Nie že by nikomu satira nechýbala. Námetov je možno viac ako v minulosti a myslím si, že aj diváci by radi videli prešľapy našich "mocných nedotknuteľných" konfrontované humorom. S obrovským prekvapením som však dospel k poznaniu, že pre slobodu slova nie je zďaleka tak nebezpečná ideologická totalita ako finančná totalita. Ale to by bola téma na samostatný článok... Skrátka so satirou si radšej nebude "páliť prsty" žiadne médium. Veď čo ak potom nedostane napríklad balík reklamy od firmy, na ktorú má vplyv štát? A on má priamo či nepriamo vplyv prakticky na všetky...
Ľudia, vracajúci sa po dlhšom čase zo zahraničia tvrdia, že sa nesmejeme, resp. neusmievame. Vraj sú Slováci v porovnaní s inými národmi akísi smutnejší. Myslíte si, že chyba je vo vás humoristoch?
- Táto otázka priamo súvisí, ba skoro až dopĺňa moju predchádzajúcu odpoveď. Mnohí ľudia u nás žijú v strese, s obavami o svoje zamestnanie a budúcnosť, niektorí dokonca na hranici chudoby. Ako by sa v takejto situácií mohli usmievať? To ale nie je chybahumoristov, ale politikov!!!
Svojho času ste boli až nenormálne pracovitý. Nahrávali steCD, vystupovali v kabaretoch, hrali divadlo, účinkovali v televízii či rozhlase. Vaše koncerty s Mirom Nogom vypredávali amfiteátre, veľa ste moderovali. Stále je to také tempo, alebo ste pribrzdili?
- Aj keď práce mám stále veľa, je pravda, že som trocha spomalil. Dôvodov je samozrejme veľa. Som viac ako 30 rokov na scéne a tak nadšenie a hyperaktivita už nie je práve môj štýl. Mnoho mojich veľmi blízkych spolupracovníkov odišlo predčasne z tohto sveta - to veľmi negatívne poznačilo a pribrzdilo môj pracovný život. Naviac, prácu si už vyberám a myslím viac na súkromný život. Teraz som aj menej na obrazovke, ale to sa zrejme na jeseň, alebo začiatkom roka opäť zmení...
V čase keď robíme tento rozhovor, rezonuje u nás téma samovraždy Ivety Bartošovej. Takmer každý to komentuje rovnako – uštvali ju. Máte tiež svoje skúsenosti s bulvárom. Aký je váš vzťah k nemu?
- Bulvár je veľmi negatívnou, ale zároveň neoddeliteľnou súčasťou života známych ľudí. S tým sa v našom povolaní asi treba zmieriť. Aj keď ja som jeden z mála ľudí, ktorí sa s bulvárnymi médiami aj súdili - a úspešne! Najhoršie je, že dokážu o vás vytvoriť taký obraz, ktorý sa väčšinou vôbec nezhoduje so skutočnosťou. A ľudia si na vás vytvoria názor bez toho, že by sa s vami kedykoľvek osobne stretli. Ale paradoxne, najväčšími "vinníkmi“ za tento stav nie sú ani tak tí, ktorí píšu články alebo fotografujú, ale tí, ktorí takéto noviny kupujú, čítajú... A Ivetka? To je veľmi smutný príbeh. Aj keď si myslím, že ona na to mala, žiaľ, aj silnú predispozíciu.
Autor: Marián Bumbala
