MARTIN. Dnes už dôchodkyňa Emília Paulovičová prežila najstrašnejšiu vojnu v dejinách ľudstva na vlastnej koži. Keď začala, nemala ani 14 rokov. Dosť na to, aby si veľa zapamätala.
„Na to sa nikdy nedá zabudnúť. Vojna je najväčšie zlo. Ničí životy ľudí, berie vám blízkych. Žijete v strachu a utrpení. Nikomu by som to nepriala znovu zažiť.“
Bývalá krajčírka Emília si pamätá aj na nálety či skrývanie sa pred fašistami v horách v okolí Bystričky.
„Išla som domov z roboty, pomáhala som šiť, keď v blízkosti dnešnej obchodnej akadémie Nemci zhadzovali bomby. Utekala som, ako sa len dalo. Veľmi som sa bála, ale našťastie nič sa mi nestalo. Bolo to strašné a dodnes si na to často spomínam. I na to, ako sme sa pred koncom vojny štyri dni schovávali v korunách stromov, ako môj ocko vynášal ťažké zbrane na Martinské hole,“ rozhovorila sa Emília, ktorá musela v ich dome na Habeši (okolie súčasnej teplárne) pár dní strpieť aj nemeckého dôstojníka.
„Prišiel a povedal, že bude u nás bývať. Za jeho chrbtom som mu hromžila, nepáčilo sa mi to, že je u nás. Mama ma musela hamovať. Hovorila, nech prestanem, lebo nás všetkých pobijú. Ten dôstojník nám potom raz ukázal fotku jeho rodiny a povedal, aby sme sa nebáli. Za celý čas nám nič neurobil. A ani neviem, čo sa s ním napokon stalo. Veľmi nám odľahlo, keď odišiel.“
Emília Paulovičová už na oslavy oslobodenia nechodí, zdravie jej to nedovoľuje.
„Treba si takéto udalosti pripomínať a aj precítiť. Avšak nielen na cintorínoch, ale najmä v školách i v televízií. Ľudia majú krátku pamäť. Inak by sa nemohlo stať, že v dnešných časoch mladí chlapci pochodujú v uniformách a bagančiach akoby od gardistov a ich šéf, ktorý považuje SNP za vlastizradu, sa stane županom. Ach jaj, kde sme sa to dostali,“ povzdychne si 88-ročná pani Emília.
