MARTIN. Váhal som s odpoveďou. Zmohol som sa (asi) na takú: „Možno neviem, ale niečo som si už v príprave piatich podobných programov pod Poľanou vyskúšal a intuitívne verím, že sa mi to podarí“.
Keď som sa potom, na stretnutí s mnohými, zväčša mne neznámymi mladými ľudí, stretol 8. januára 1983 vo veľkej zasadačke SNM a usiloval sa zrozumiteľne im vyložiť obrysy cieľa: regionálny scénický program v Detve, priblížiť im vlastné skúsenosti z ciest k nemu (na Orave, Liptove, Kysuciach, v Honte a Novohrade) a spoločne s nimi urobil prvú inventúru záchytných bodov, sila mojej viery oslabla. Z časti sa mi vrátila až 9. júla 1983 po skončení scénickej fresky Turiec a Horná Nitra na scéne detvianskeho amfiteátra. No úplne až potom, keď som sa pri vyprevádzaní siedmich autobusov naplnených Turčanmi a Hornonitrančanmi dozvedel o eufórii, ktorá ich ovládala celú noc po programe a ktorá účinkujúcich z Turčeka, ktorí si po desaťročiach „mlčania“ mohli verejne zaspievať svoje piesne v starošvábštine, vyviedla hneď po svitaní navýstup na Poľanu!
Dalo sa ešte zrozumiteľnejšie vyjadriť plnosť zmyslu toho, na čom sa vtedy podieľali všetci tí, ktorí sa zúčastnili tohto historického „botanizovania na Turčianskom cintoríne“, ako to priliehavo pomenoval otec jednej zo spolutvorkýň tohto výsledku?
Všetci, ktorí sa na úspechu podieľali, dokázali neplatnosť tvrdenia: ľudová kultúra, tradície v nej, ľudové umenie Turca, sú už sto rokov mŕtve.
Eufória zvykne rýchlo spľasnúť. Že sa tak v Turci nestalo, o to sa pričinili
tí, ktorí ňou nabudení v Detve, začali hneď v najbližších rokoch konať vytvorením základne, ktorá by umožňovala vytvárať príležitosti k pravidelnej verejnej prezentácii oživovaných a šírených prejavov tradičnej a ľudovej kultúry. Takou sa stali Turčianske slávnosti folklóru už od roku 1985.
Spočiatku nesmelo, merajúc vlastné sily a skúsenosti, nabaľovali na seba ako hodvábnik morušový, do mnohých rokov a do rôznych kútov Turca rozložené zdanlivo neviditeľné pradivo výskumu miestnych vokálnych klenotov, scénických miniatúr, výtvarne - remeselných prejavov, aby vyústili do veľkých televíznych opusov, kde sa spevácke, tanečné, hudobné schopnosti nadšencov, spojili so skúsenosťami a tradíciami ochotníckeho divadla v Turci a podali svedectvá.
Rád som prijal ponuku ujať sa vedenia programovej rady TFS na jeseň 1986, a rád som zužitkoval skúsenosti získané z desaťročia vedenia Programovej rady a tvorby programov v Detve a tvorby pre FF Východná aj so svojej scénografickej praxe. So spomínanými festivalmi som sa, z vlastného zváženia podmienok na nich, aj na znak nesúhlasu so smerovaniami, rozišiel.
Na zasadnutiach Programovej rady TFS som sa po troch rokoch znovu začal stretávať s okruhom ľudí, s ktorých pomocou sa mi v roku 1983 v Detve podarilo dostať tradície Turca a Hornej Nitry do širšieho povedomia Slovenska. Pre Turiec aj Hornú Nitru to bol štartovací blok.
Intelektuálne zázemie, ktoré sa okolo TFS vytvorilo, bolo základňou pre vznik a podporu náročnej dramaturgickej koncepcie vtedy najmladšieho folklórneho festivalu scénických programov. Mnohé z týchto programov získali veľký ohlas a v desiatkach repríz boli uvedené po celom Slovensku.
Rodostrom slovenčiny (25 uvedení), Rodostrom národa I - IV (každý 2 - 4 uvedenia) no najmä Hviezda tisícročia (15 uvedení). No neboli to len tie. Aj programy venované Benkovi, Plickovi, Štefánikovi, Hlinkovi boli vnímané
ako netradičné, aj vďaka využívaniu projekčnej techniky. Vtedy ich reprezentovali diaprojektory Kodak carousel, do ktorých sa vkladali kinofilmové diapozitívy a 35 mm projektor vážiaci 350 kg.
TFS vo svojej dramaturgii zrkadlili aj najnovšie sociálne a etnické pohyby v Turci. Napríklad: v cykle nazvanom Novoturčania, v programoch venovaných kultúre Rómov. Priestor dostávala aj ľudová kultúra Slovákov z Rumunska, ktorí žili roztrúsení po celom Československu. V scénickom programe, Rodostrom národa IV, na výstave fotografií nazvanej Keď sme išli z Rumunii von, aj v literárno-hudobnom programe vytvorenom z rozprávok Karola Plicku, ktoré v roku 1953 zozbieral v Severných Čechách. Ani predtým, ani potom si slovenská etnografia Slovákov z Rumunska nevšímala a nevšíma dodnes.
Novátorské boli aj programy uvádzané po roku 1990 - Prebudenie piesní a Stretnutie piesní Slovenska, viac razy reprízované. Patrili k ojedinelým počinom v dramaturgii festivalov. V Stretnutí piesní Slovenska v jednom hudobno-scénickom celku odzneli ľudové piesne vedľa umelých, znárodnelých, aj árie z opier. Boli, okrem iného, vyústením vedome pestovaného spoločného spievania piesní viacerými zoskupeniami v scénických programoch, ktoré, pestované od roku 1983, sa pomaly stávalo tradíciou aj na iných festivaloch. V ňom bol zárodok myšlienky, ktorá sa v roku 2014 premenila v celoslovenské podujatie: synchrónne spievanie vybratých piesní na rôznych miestach Slovenska, spievanie oproti prírode, nazvané Posolstvo piesní Slovensku a svetu.
Osobitým vyústením niekoľkoročného pestovaného záujmu o tradičnú a ľudovú kultúru v Turci bola realizácia TV dokumentov Majáles v Turci, Láska v Turci I a II. V nich sa zúročila už rokmi pestovaná scénická gramotnosť, spevácka istota dedinských skupín a folklórnych súborov. Dokumenty vytvorili aj podnetné príležitosti pre vznik vierohodných rekonštrukcií ľudového odevu podľa dobových fotografií. Šatnica rekonštruovaného ľudového odevu v Turci, v súboroch, detských súborov a dedinských skupinách, má už okolo 800 – 900 kompletovpre mužov, ženy a deti.
Prirodzeným sa pri príprave dokumentov stalo aj zapájanie mladých ľudí z folklórnych súborov do interpretácie ľudových tancov rozšírených v Turci.
Trvalá starostlivosť v metodickom usmerňovaní folklórneho hnutia dozrela vo všetkých oblastiach. Ak sa na scéne v Detve mohla predstaviť ako zrelé hudobné zoskupenie len ľudová hudba Michala Končeka, postupne, za dve a pol desaťročia, sa pod sústredeným úsilím Dušana Tumu a jeho dcéry učiteľov ZUŠ vo Vrútkach a v Turčianskych Tepliciach, hudobne dozrelo niekoľko mladých zoskupení zameraných na ľudovú hudbu. Tie sa dokázali spájať a vytvárať „orchester“ zložený z 90-tich a viac hudobníkov zrelých na interpretáciu aj iných hudobných žánrov.
Samostatným počinom na spev zameraných Turčanov bola príprava a nahrávanie albumu Turiec - panoráma ľudovej hudobnej kultúry. Zúčastnilo sa ho viac ako 350 spevákov a hudobníkov v 24 obcí. Jeho dokončenie a šírenie v roku 30. výročia vzniku TFS, bude prekvapivým objavom toho, že sa v Turci, vďaka ľudskej pamäti, zachovali aj najstaršie vrstvy ľudovej hudby. Neznáme bohatstvo, ktoré vyvolá údiv aj odbornej verejnosti. Aj zistenie, že mnohé z našich znárodnených piesní, má svoj pôvod v Turci. Že sa rozšírili sa po celom Slovensku vďaka spevníkom, čítankám, kalendárom, vydávaným Maticou. Svadobnú Letí, letí roj,.... môžete ešte aj dnes počuť spievať najstaršiu generáciu aj na východe, aj na západe Slovenska, v rusínskom, aj goralskom prostredí.
Program Turiec a Horná Nitra uvedený 9. júla 1983 na scéne detvianskeho amfiteátra sledovali zástupcovia okresných orgánov a inštitúcii z Turca z ústrania, takmer inkognito. Či predpokladali fiasko programu, alebo mali iné dôvody neprihlásiť sa k „svojím účinkujúcim“ neviem?
Pomoc, priazeň a podpora venovaná TFS činovníkmi mesta a okresu bola však vzapätí, koncom osemdesiatych rokov, podstatne iná, ako je tomu dnes. Bola zjavná a presvedčivá, aj keď na niektorých programoch uvedených v matičnom meste Martine v DK Strojár alebo na veľkom amfiteátri, nebolo preplnené hľadisko. Bol to opak toho, ako neskôr vnímali tie isté programy ľudia po celom Slovensku. Vtedy činovníci mesta Martin, jeho vedúci kultúrni a osvetoví pracovníci nikdy nezabudli prijať zástupcov účinkujúcich a tvorcov programu na poďakovaní a ocenení diplomami.
Po roku 1989 za začal tento postoj k TFS meniť. Vznikajúca neistota, rozpad a rozklad osvetových zariadení v obciach a v okresných sídlach, kvalita kultúrneho vedomia, urobili svoje.
To boli podnety k vzniku Turčianskeho združenia pre výskum, šírenie a propagáciu tradičnej a ľudovej kultúry, TUZLUK-u, lebo istý druh nezáujmu o pestovanie tradičnej a ľudovej kultúry Turca najmä na vidieku, prejavujú aj celoslovenské, okresné či mestské orgány a inštitúcie sídliace v Martine. Do ich čela sú, vo väčšine prípadov, dosadzovaní politickí nominanti tých, ktorí sú práve pri moci. Tí vnímajú vnútorný a spoločenský zmysel celej oblasti rurálnej kultúry len ako pre nich užitočný dôvod na čerpanie príspevkov a dotácií.
Zdalo sa, že putovaniu TFS medzi Martinom, Valčou, Blatnicou bude koniec. Že sa našlo pre toto podujatie primerané miesto v Múzeu slovenskej dediny v Jahodníckych hájoch. Lebo: včlenenie prírodného amfiteátra – stálej scény pre živé programy - do komplexu MSD, jej užívanie počas TSF, ale aj celoročné využívanie, považujem za základnú otázku.
Osadením amfiteátra či scény v prírode v areáli MSD, jej výtvarnou aj prevádzkovou koncepciou, by vzniklo originálne prostredie, prispievajúce nielen k vzniku nekonvenčných programov a iné kultúrno-spoločenské podujatia, primerané prírodnému prostrediu.
Ukazuje sa, že MSD, toto organické miesto aj pre TFS, nevyhovuje. Sú s podujatím iné zámery? Uplatniť postup bežný na Slovensku. Zavesiť sa na tradíciu, názov, priazeň verejnosti a vložiť doň svoj obsah, s možnosťou prispôsobiť ho svojím ambíciám. Privatizovať, ale zachovať napojenie na systém príspevkov a dotácií.
O trvalú pulzáciu vzťahu k tradíciám a cez ne k vlastnej kultúre sa tri desaťročia starajú nadšenci. Okysličujú ho podnetmi, pomocou, záujmom o vnútorný obsah. Oni čistia prameň prúdu mladých hudobníkov, spevákov. Oni sú v úzadí správneho sebavedomia, aj sebakritiky v dedinských skupinách aj mestských súboroch. Oni dokážu pripraviť a vyviesť speváčky so siedmimi krížikmi pod temeno Chlebu, aj 13 – 18 ročnú mlaď medzi zrúcané hradby Znieva, aby odtiaľ spievali oproti krajine s ďalšími tromi tisíckami spevákov aj Staroslovienský otčenáš, aj hymnus Aká si mi krásna.
Turiec sa za 30 rokov postavil, vnímaním vlastnej tradičnej a ľudovej kultúry, na vlastné nohy. Stal sa z neho ojedinelý jav. Verím, že sa ochráni pred tými, ktorí by mu chceli podlomiť kolena.
VILIAM J. GRUSKA
Stručný prehľad výrazných počinov v Turci od roku 1983
A/NA TUČIANSKÝCH FOLKLÓRNYCH SLÁVNOSTIACH bolo v rokoch 1985 – 2014 uvedených celkom 210 scénických a hudobných programov a výstav
B/SCÉNICKÉ PROGRAMY UVÁDZANÉ AJ MIMO TFS
RODOSTROM SLOVENČINY / 1987.- 1988 (25 uvedení a TV záznam, MALIAR A PIESEŇ / 1988 (3 uvedenia) venovaný Martinovi Benkovi, RODOSTROM NÁRODA I / 1988 (2 uvedenia), KAROL PLICKA / 1989 (2 uvedenia, HVIEZDA TISÍCROČIA / 1989 – 1990 (15 uvedení), RODOSTROM NÁRODA II / 1989 (2 uvedenia), SYN SLNKA A NÁRODA / 1990 (6 uvedení) venovaný M. R. Štefánikovi., PREBUDENIE PIESNÍ / 1991 (16 uvedení po celom Slovensku), STRETNUTIE PIESNÍ SLOVENSKA / 1992 (15 uvedení) a TV záznam časti, SVEDECTVO O BOHATSTVE / 1993 – uvedenie na FSP v Detve, PLODY tradičnej a ľudovej kultúry v Turci a na Hornej Nitre /1993 v Detve, SVADBA v Turci a na Hornej Nitre, POCTA DIELU ĽUDU A STÁROČÍ na FFV vo Východnej v roku 1993, POSOLSTVO PIESNÍ na FFV vo Východnej v roku 1993, MAJÁLES V TURCI, festival Koliesko / 2003 v Kokave n/R, JESENNÉ NÁVRATY K NÁRODNÝM KOREŇOM / 1986, 1987, 1989, 1991
C/TELEVÍZNE PROGRAMY
Majáles v Turci – vyrobeného v roku 1990 v Dubovom, Láska v Turci I n Láska v Turci II / 1991 v rôznych miestach Turca
D/AUDIONAHRÁVKY
TURIEC , panoráma ľudovej hudobnej kultúry / 2001-2002, ktorú bude vytvárať 324 piesni na 4 DVD nosičoch s bookletou s notovými zápismi a textami piesní
E/PRINTOVÉ VYSTAVY
TURIEC V ŠTVRŤSTOROČÍ objavovania a tradičnej a ľudovej kultúry / 2008
KTO SA O TO PRIČINIL:
Mgr. Monika Barabášová, , Lucia Belušová, PhDr. Jelka Borcovanová-Januškova, Mgr. Daniel Borcovan, Zuzana Dejčíková , Katarína Kalinová, Eva Kalnická, Vlasta Kunovská , Božena Kočalková, Ing Peter Králiček, Ján Lincéni , Ing Peter Rudzan, Ing Miroslav Štrba,, PhDr. Zelinová - Bílková, Mgr. Šárka Zubercová, Katarína Gregorová,,
Hudobníci: Michal a Tibor Končekovci, Ing Dušan Tuma a Ľubomíra Tumová
Podielníci z dedín: Michal a Anna Hullovci, Anna Lettrichová a Lenka Knietlová z Dubového / Anna Kohútková z Blatnice, Viera Vyšná z Koštian / manželia Viera a Milan Kráľovci z Krpelian / Anežka a Andrej Pisarčíkovci, Kveta Paceľová a Alena Beňová z Podhradia / Emília Calíková z Ratkova / Viera Zápražná, Mária Bakošová a Viera Zimeľová z Bystričky / Tamara Vachová a Eva Hulejová-Dudková z Belej / Želmíra Majerčíková, Pavol Kučera a Milan Kováč zo Sklabine / Margita Štrbová, Mária Gazdágová a Božena Mihoková z Blatnice / Judita Mészárošová z Necpál / Ilona a Otíla Pittnerové, Ján Hrivnák, Dana Oravcová, Gizela Pittnerová z Turčeka / Valéria Červíková zo Šútova / Helena Očková a Anna Fischerová z Turčianskej Štiavničky a mnohí ďalší.
Autor: Viliam J. Gruska
