ku a zároveň aj prvou martinskou vysokou školou založenou a formovanou v tomto meste.
MARTIN. Pedagogický inštitút v Martine mal za cieľ vysokoškolsky vzdelávať budúcich učiteľov na prvom stupni základných škôl, čo sa vnímalo ako historicky veľmi dôležitá úloha a pre mesto to bola pocta. Preto vysokoškolákov prijalo veľmi žičlivo, škola sa stala súčasťou dejín mesta a ľudia v nej ich tvorili. Kniha spomienok je vlastne aj svedectvom svojej doby. Nie je len módnou retro záležitosťou, ale aj výrazom povinnosti jej zostavovateľov zaznamenať pre ďalšie generácie Martinčanov fakt, že ich mesto nebolo iba tuctovým, akých sú na Slovensku desiatky, ale mestom, ktoré aj v dejinách školstva niečo významné na Slovensku predstavovalo.
Zo zakladajúcich členov učiteľského zboru prvej učiteľskej prípravky v Martine žije už iba Martin Klein. Práve on sa so svojim žiakom, neskôr riaditeľom školy Ivanom Pilišom pustili do zostavovania spomienok prvých absolventov inštitútu. Dnes sú z nich dámy a páni, magisterky, magistri, doktori, ba majú medzi sebou aj univerzitného profesora a doktora vied. V živote veľa dokázali, no na svoju alma mater nezabudli. Každých päť rokov sa schádzajú, nezišli si z očí, ani z mysle, sledujú svoje kariéry, svoj život, navzájom sa povzbudzujú, radia si, prežívajú svoje radosti i starosti.
Kniha spomienok je na jednej strane o nich, ako prežívali svoj študentský život, na druhej strane je retrospektívou toho, ako školu vnímali pedagógovia. Čo a ako ju formovalo – od experimentu s pokusným pedagogickým inštitútom až po serióznu prípravu na riadnu vysokú školu, predchodkyňu pedagogickej fakulty, čím si prešla a čo viedlo k jej zlúčeniu sa s podobnou školou v Banskej Bystrici a jej presťahovaniu do krajského mesta. Je zaľudnená. Autori nezabudli na riaditeľov, študijných referentov či účtovníčky, pedagógov... Spomínajú na ich rodiny, spoločné podujatia, zážitky spoza katedry i z výletov či brigád, dochádzanie do práce, karikatúry, zo stránok knihy sa dozvieme, kto, čo a ako učil a ako autor knihy prežíval svoje „chemické“ časy na škole až po vlastnú rehabilitáciu po páde komunistického režimu. Svoj smútok odložil do histórie, v knihe predkladá aj časť faktov, ktoré sa o škole a jej fakultách zachovali a zachránili pri premiestňovaní katedier z Martina do Banskej Bystrice. Aj v tom je kniha cenná.
