MARTIN. Sympatický Miroslav Valach pôsobil v pozícii čiarového rozhodcu osemnásť sezón, z toho trinásť aj na medzinárodnom ľade. Hokej ho zavial do exotických destinácií ako Čína, no zapískal si takisto na olympijských hrách v Soči a až šesťkrát ho nominovali na mužské majstrovstvá sveta najvyššej kategórie. Pričom na áčkarských šampionátoch si až štyrikrát zapískal v stretnutiach o bronz. V novej sezóne ho už uvidíme v pozícií hlavného arbitra.
Zostal až do konca
„Na čiare som dosiahol prakticky všetko. Mám 33 rokov a ak sa chcem presadiť aj medzi hlavnými rozhodcami, je najvyšší čas prijať novú výzvu,“ vysvetlil svoj krok Miroslav Valach.
Teraz ale musí začať prakticky od nuly a cez nižšie slovenské súťaže sa predrať čo najvyššie. S tým však nemá žiadny problém.
„Verím, že pri ceste nahor mi pomôžu aj moje doterajšie skúsenosti. Bolo by fantastické dosiahnuť také úspechy ako na čiare, no také niečo sa nedá zaručiť. V každom prípade sa o to pokúsim. Vždy ma totiž tešilo, keď som mohol aspoň trošku prispieť k dobrému menu svojej krajiny a rodného mesta.“
Na poslednom svetovom šampionáte v Bielorusku sa Miroslav Valach opäť predviedol vo famóznom svetle. Odpískal sedem duelov v základnej skupine, prestížne semifinále Rusko – Švédsko a nakoniec zápas o bronz.
„Mnohí sa ma pýtali, či nie som sklamaný, keď z toho bol zas „len“ duel o tretie miesto. Ja vždy hovorím, že obhájiť je ťažšie ako získať. Mne sa opäť podarilo dostať medzi posledných šesť čiarových, ktorí zostali na turnaji až do konca. Že z toho nakoniec nebolo finále, naozaj nie je žiadna tragédia.“
Môžeme im závidieť
V Bielorusku bol rodák z Martina už pred desiatimi rokmi na juniorskom svetovom šampionáte. Preto mohol porovnávať.
„Vtedy mali dva štadióny, teraz ich je niekoľkonásobne viac a ich športovú infraštruktúru im môžeme len ticho závidieť. V uliciach je čisto, ľudia príjemní a takisto na zápasoch MS bola výborná atmosféra. Často bolo v hľadisku okolo 14-tisíc ľudí a pred takou kulisou je aj pískanie zážitkom na celý život.“
Až v troch zo štyroch stretnutí o bronz, ktoré Miroslav Valach odpískal, narazil na tím našich západných susedov. V Minsku tomu nebolo inak. Aby hráči spoza rieky Moravy na neho nič neskúšali, pred zápasom sa rozhodol, že bude lepšie s nimi na ľade hovoriť po anglicky.
„Raz pri buly jeden český hokejista nespolupracoval, a tak som na neho prehovoril po slovensky. On však odpovedal po anglicky. Potom sme sa obidvaja popod fúzy uškrnuli a hralo sa ďalej,“ opísal úsmevnú príhodu arbiter.
Slovinec bol borec
V jednom stretnutí si špičkový slovenský rozhodca zapískal i s holandským kolegom Joepom Leermakersom. Na ľade jednoznačne potvrdil, že na turnaj ho nominovali oprávnene.
„Vôbec nebolo poznať, že v porovnaní s ostatnými rozhoduje menej kvalitnú súťaž. Keď sme sa o tom v zákulisí bavili, vravel, že od nového ročníka už bude účinkovať v nemeckej lige.“
To, že rozhodcovia nie sú žiadni suchári, potvrdil i Slovinec Igor Dremelj. Síce má 44 rokov a na medzinárodnej scéne pôsobí viac ako desaťročie, bol to jeho prvý a vzhľadom na vek i posledný turnaj najvyššej mužskej kategórie.
„Po svojom záverečnom zápase na šampionáte si hneď za mantinelom vyzul korčule a bosý dokráčal do šatne. Týmto kúskom poriadne všetkých pobavil,“ zaspomínal na originálnu rozlúčku svojho kolegu Miroslav Valach.
Hokejka je na góly
Muži v pruhovanom mali v Minsku prísnejšie posudzovať predovšetkým zákroky na hlavu a ataky útočiacich hráčov na gólmanov. V modernom hokeji sa totiž hráči často tlačia do súperovho bránkoviska so snahou vyvolať konflikt a narušiť tak koncentráciu protivníka.
„S pribúdajúcimi zápasmi nám stále viac zdôrazňovali, aby sme si na to dávali pozor. Možno i z toho vznikli situácie, po ktorých boli striktne, ale podľa pravidiel neuznané góly. Prísne bola trestaná i nedovolená práca hokejkou, pretože tá slúži na strieľanie gólov, a nie na bránenie rýchlejších a zručnejších hráčov. To nezvládali menej skúsení hráči, a preto boli často vylučovaní,“ uzavrel debatu Miroslav Valach.
