Žobráci už dlho nie sú len špecifikom veľkých miest. Aj v uliciach Martina nájdeme miesta, kde narazíte na ľudí snažiacich sa takýmto spôsobom získať peniaze.
MARTIN. Ak chodíte častejšie do centra Martina, určite ste už zažili situáciu, keď si od vás neznámy človek na ulici pýtal peniaze. Spôsobov, ako to ľudia zatlačení pod hranicu chudoby skúšajú, je viac. Mnohí si len kľaknú a čakajú, kto sa zľutuje. Niekto žobre tak, že akože predáva časopis, iní hrajú na hudobnom nástroji, ďalší priamo oslovujú okoloidúcich.
Príspevok na cestu
„Zastavil ma chlapík, že mu chýbajú dve eurá na cestu domov. Bol celkom slušne oblečený aj upravený. Vytiahol som z vrecka aspoň 50 centov. Ako ich použil, si však netrúfnem odhadnúť,“ spomína na svoj zážitok Ivan.
Andrej si myslí, že väčšina žobrákov získané peniaze minie predovšetkým na alkohol. Ak sa rozhodne pomôcť, má na to svoj spôsob.
„Zájdem do obchodu, kúpim rožky, nejakú paštétu prípadne minerálku. Stalo sa mi, že keď som nákup dotyčnému doniesol, čudne sa na mňa pozrel. Jedlo si však zobral a aj poďakoval.“
Štyridsaťosemročná Mária väčšinou pomoc neodmietne. Jej najväčšou motiváciu je ľútosť nad človekom, ktorému sa osud obrátil chrbtom.
„Mne tých pár centov určite chýba menej, ako tým, čo nemajú kde bývať, späť a čo jesť.“
Aj najesť aj zahriať
V Martine sú už tradičné miesta, kde narazíte na žobrákov. Zvyknú kľačať pri vchode do Prioru či neďaleko budovy pošty, ale aj pred niektorými predajňami na pešej zóne, ale šťastie skúšajú aj pred obchodnými centrami.
Bezdomovci Jano a Rudo si takisto občas pomôžu žobraním. Už počuli, že sa niekomu takýmto spôsobom podarilo zarobiť peknú sumu. Oni zatiaľ až také šťastie nemali.
„Niekedy vám dlho nikto nič nedá, no stalo sa mi, že som dostal i dve eurá naraz,“ hovorí Jano.
Jeho kamarát Rudo je o niečo hanblivejší a pevne stíska v rukách svoju ošúchanú igelitku. Nakoniec však i on prehodí aspoň pár slov.
„Kedysi som hrával na harmonike, ale niekde mi zmizla. Škoda, pár centov navyše sa tak dalo zadovážiť.“
Keď sme sa ich spýtali, ako so získanými peniazmi naložia, chvíľu sa zamysleli a potom všetko zhrnuli jednou vetou.
„Väčšinou si kúpime chleba a niečo na zahriatie,“ dodali a spokojní s odpoveďou sa pobrali po svojom.
Teória je iná ak prax
Podľa náčelníka martinskej mestskej polície Igora Húsku problém so žobraním ešte nie je u nás až taký vypuklý.
„Niekoľko podnetov sme už dostali, no nebolo ich veľa. Zväčša sa ľudia sťažovali, že ich takéto správanie obťažuje. Zatiaľ to však neprerástlo do nejakého vynucovania peňazí alebo niečoho podobného.“
Problematikou, ktorá stále viac vychádza do popredia, sa veľmi nezaoberá ani legislatíva. Niektoré slovenské mestá aspoň čiastočne obmedzujú žobranie prijatím všeobecných záväzných nariadení. Právnik Róbert Dobrovodský tvrdí, že jeho úplne zakázanie je v súčasnosti problematické.
„Žobranie možno zakázať len zákonom. Ak by ho mesto všeobecným záväzným nariadením predsa zakázalo, s najväčšou pravdepodobnosťou by to bolo v rozpore so zákonom a ústavou.“
Ak aj niekedy zákonná úprava žobranie zakáže, ešte bude celý proces len na začiatku. V praxi totiž ide všetko oveľa ťažšie. „Predstavte si, že niekto sedí na ulici a pred ním je klobúk s peniazmi. Po príchode policajta dotyčný povie, že klobúk tam položil len tak a nikoho neprosil, aby tam niečo hádzal. Žobral alebo nežobral?“ položil si otázku Igor Húska.
