MARTIN. Súkromná základná škola pre deti s vývinovými poruchami učenia v Záturčí dnes začala písať piatu kapitolu svojej existencie. Vznikla v školskom roku 2010/2011 a vtedy ju navštevovalo 77 detí. V súčasnosti spomínané číslo narástlo už na 156. Za stopercentným prírastkom žiakov treba hľadať predovšetkým dobré referencie.
„Keď sa rodičov pýtame, prečo sa rozhodli pre nás, takmer všetci tvrdia, že dostali odporúčanie od svojich známych, ktorých deti už školu navštevujú,“ hovorí riaditeľka Ľubica Hlavatová.
Žiadna osobitná škola
Rýchlym tempom rastúci počet žiakov však so sebou prináša aj problémy. Priestory sa nafúknuť nedajú, a tak napriek maximálnej ústretovosti martinskej radnice, lebo budova patrí mestu, začína byť v škole tesno.
„Niektoré miestnosti, kde sa neučilo, sme prerobili na učebne. Ešte máme pár možností, ako si pomôcť, no tie sa rýchlo míňajú,“ opisuje situáciu riaditeľka.
Tiež ju mrzí, že väčšina ľudí zaškatuľkovala školu ako inštitúciu, ktorú kedysi označovali „osobitná škola“. Pritom ju navštevujú dysgrafici, dyslektici či deti s poruchami pozornosti.
„Veľa našich žiakov má dokonca nadpriemernú inteligenciu. Vo všeobecnosti platí, že deti s poruchami učenia majú inteligenčný kvocient minimálne 90,“ vysvetľuje.
Pomáha individuálny prístup
Najväčším problémom školákov je, že potrebujú individuálny prístup. V klasickej triede, kde sa učí spravidla takmer 30 žiakov, sa to však nedá. Preto sú kolektívy v špecializovaných školách približne desaťčlenné.
„Stáva sa, že žiak odovzdá písomku a nevypracuje tri otázky z desiatich. Ja ho upozorním a on si so slovami, že si to nevšimol, sadne späť do lavice. O chvíľu príde a stále mu chýba jedna odpoveď. Zas ho vrátim a on test dokončí. Na bežnej základnej škole by s ním takto z pochopiteľných dôvodov nepracovali. Pritom žiak má nakoniec všetky odpovede správne, no namiesto jednotky či dvojky by pri klasickom prístupe dostal oveľa horšiu známku.“
Pedagógovia tu majú podrobne naštudované osobnostné profily žiakov. Je to základný predpoklad, aby sa pri svojej práci posunuli ďalej. Súčasťou školy je tiež centrum špeciálnej pedagogickej pomoci, ktorého špeciálny pedagóg, sociálny pedagóg, psychológ spolu s učiteľom pracujú s deťmi aj priamo na vyučovaní.
Zrozumiteľne nastavené mantinely
V škole je v porovnaní s ostatnými základkami o niečo liberálnejší režim. Napriek tomu sú pravidlá veľmi presne zadefinované. Napríklad za nevypracovanú domácu úlohu sa nedávajú päťky, no žiak si ju musí dokončiť po vyučovaní.
„Na zlé známky boli žiaci predtým na iných školách zvyknutí, takže dostali päťku a vec považovali za vybavenú. U nás to neplatí. Mali sme chalana, ktorý povedal, že slovo domáce úlohy mu nič nehovorí. Radšej vraj bude resty doháňať po škole. Po týždni ho to ale prestalo baviť a úlohy začal poctivo písať doma,“ rozpráva len jeden z mnohých príbehov Ľubica Hlavatová.
Zaujímavý postreh pridáva aj učiteľka slovenského jazyka Katarína Cikraiová. Na túto školu prišla z gymnázia a na niektoré veci si musela zvyknúť.
„Žiak pozeral z okna a vyzeral, že ho hodina nezaujíma. Keď som mu však položila otázku z učiva, ktoré sa preberalo, bez mihnutia oka správne odpovedal.“
So žiakmi sa rozprávajú o všetkom
Menší počet žiakov v triede dovoľuje pedagógom využiť postupy, na ktoré ich kolegovia na základných školách nemajú čas. Vzdelávanie mladých ľudí tak dostáva úplne iný rozmer.
„Vždy si na hodine vieme nájsť priestor i na neformálne rozhovory. Deti často spontánne otvoria veľmi osobné až intímne témy. Musíme im vedieť poradiť aj v osobných problémoch. Tým sa formuje ich osobnosť, no zároveň si získavame ich dôveru a rešpekt. Je to beh na dlhé trate, ale oplatí sa vydržať,“ tvrdí slovenčinárka.
V minulom školskom roku učila i deviatakov a po dlhoročných skúsenostiach z gymnázia je presvedčená, že všetci trinásti sa na stredných školách bez zásadnejších problémov uchytia. Nebojí sa ani o tých, ktorí sa dostali na gymnáziá.
„Žiakov totiž systematicky pripravujeme na to, aby ani vo veľkom kolektíve neboli na druhej koľaji. Tiež sa s rodičmi otvorene rozprávame o tom, aká stredná škola by podľa nás ich dieťaťu najviac sedela,“ dodala na záver Katarína Cikraiová.
