MARTIN. Keď Paľo Petráško pomaličky kráčal vo štvrtok minulého týždňa Jasenskou dolinou, vnímal len úžasné ticho, sem tam rušené slabým mrholením dažďa. Pohoda, balzam na dušu. No vtom to prišlo...
„Skoro som zdrevenel, keď asi päť metrov predo mnou sa nečakane postavila na zadné nohy medvedica a zrevala. Ten rev si budem pamätať do konca života,“ začína opisovať nekaždodenné stretnutie so šelmou Lipovčan. V tej chvíli zabudol na všetky príručky o tom, ako sa správať. „Zreval som na ňu i ja a trielil som preč, ako mi nohy stačili.“
Dnes vie, že sa síce nesprával ukážkovo, no urobil intuitívne to najlepšie, čo mohol, hoci mu diktovala predovšetkým panika. Medvedica ho dvoma skokmi dobehla a švacla labou po chrbte.
„Zostali mi po tom dva krvavé šmuhy,“ usmeje sa už dnes Paľo Petráško a dopovie, že jeho šťastím v tej chvíli bolo, že neostal stáť na mieste. Ak by skamenel, medvedica ho trafí väčšou silou a zranenia by možno boli vážnejšie. Po útoku sa totiž medvedica rozhodla hneď vrátiť k dvom mladým, ktoré ležali neďaleko cesty blízko seba. Pravdepodobne sa zľakli obidvaja – zviera i jeho obeť - a kým medvedica bežala k medvieďatám, on dolu briežkom ku chate, kde bol u syna.
„Až tam som si uvedomil, aké som mal šťastie, že môj anjel strážny bol v správny čas pri mne,“ uľavil si ešte aj po niekoľkých hodinách od zážitku. Na otázku, či pôjde hľadať stratenú čiapku, radšej neodpovedal. Lúčil sa s nami po tom, čo si zapálil svoju tradičnú cigaretku, slovami: „Bola ku mne dobrá...“
Autor: Ľudo Košálko
