V minulých dňoch si v turčianskej obci Sklené pripomenuli sedemdesiat rokov od tragickej udalosti, keď tu počas druhej svetovej vojny partizáni popravili 187 civilných obyvateľov nemeckej národnosti.
Podobne ako po iné roky, aj tento rok si spolu s domácimi obyvateľmi spomenuli na tragickú udalosť aj karpatskí Nemci žijúci v Nemecku, ktorí pri tejto príležitosti navštívili Sklené.
Spoločné spomienkové stretnutie sa konalo prvú septembrovú nedeľu a začalo slávnostnou svätou omšou v miestnom katolíckom kostole. Celebrovali ju kaplán Adam Dedík a páter Peter Dabner, ktorý navštívil Sklené spolu karpatskými Nemcami. Svätá omša bola slúžená súčasne aj z vďaky za pomoc pri opravách a rekonštrukcii kostola. Po bohoslužbe sa pred kostolom konalo slávnostné agapé, ktoré poskytlo príležitosť na spoločné stretnutie a družné rozhovory.
Všetci sa opäť stretli popoludní pri spoločnom pamätníku obetí, kde aj za účasti starostu obce Jána Guttena si pobožnosťou a pietnym aktom uctili pamiatku obetí masakru. Na úvod v slávnostnej reči, ktorá odznela v nemeckom jazyku, pripomenul kaplán A. Dedík tragické udalosti spred sedemdesiatich rokov. Po nej nasledovali piesne v podaní miestneho ženského speváckeho zboru a emotívne výpovede ešte žijúcich svedkov o udalosti.
Dňa 21. septembra navštívila obec aj skupina karpatských Nemcov z Rakúska, aby si rovnako pripomenuli okolnosti spred sedemdesiatich rokov. Priamo v deň smutného výročia slávnostnú sv. omšu slúžil opäť páter P. Daubner.
Smutnou skutočnosťou je fakt, že každoročne k pamätníku prichádza čoraz menej účastníkov. Okrem priamych svedkov, ktorých je každým rokokom menej, príčinu možno hľadať v stave nášho historického vedomia a kolektívnej pamäti, ktorá býva v našich končinách značne selektívna.
Tragický september 1944
Pripomeňme si skutočnosti, ktoré sa udiali v osudné dni. Obec Sklené (Glaserhau) leží v centre jednej z oblastí nemeckej kolonizácie na strednom Slovensku, v tzv. Hauerlande. Skladba obyvateľstva až do roku 1945 bola prakticky nemecká. Hornoturčianske Sklené sa v čase Slovenského národného povstania (SNP) nachádzalo na povstaleckom území. V noci zo 16. na 17. septembra 1944 obsadil obec 250-členný oddiel „Lenin“ z 1. československej partizánskej brigády J. V. Stalina. Jej velenie bolo v rukách sovietov, ktorí boli vysadení na povstalecké územie s cieľom organizovať a koordinovať jednotlivé povstalecké skupiny.
Počas štyroch dní, keď sa domáce obyvateľstvo nevyhlo represáliám zo strany povstalcov, približne 60 mužov z 3. roty partizánskeho oddielu v noci z 20. na 21. septembra zaistilo okolo 300 miestnych mužov nemeckej národnosti vo veku od 16 – 60 rokov. Všetkých sústredili v meštianskej škole. Potom povstalci odviedli zaistených mužov pod zámienkou výkopových prác v dopoludňajších hodinách 21. septembra na železničnú stanicu, odkiaľ ich transportovali v siedmich železničných vagónoch. Vlak smerujúci zo Skleného zastal približne dva kilometre od železničnej stanice Horná Štubňa. Na okraji lesa Rovná hora mužom z transportu prikázali, aby vykopali jamy. Keď svoju prácu dokončili, povstalci ich priamo na tomto mieste postrieľali a ich telá nahádzali do pripravených jám. Nakoniec do nich hodili ešte niekoľko ručných granátov.
Spolu bolo popravených 187 mužov. Približne 15 – 20 osôb z vagónov utieklo, ďalších asi 60 osôb bolo umiestnených v internačnom tábore v Slovenskej Ľupči a následne časť z nich previezli do internačného tábora v Hronci. Miesto tragédie je možné vidieť zo železničnej stanice Horná Štubňa.
Už na druhý deň sa o prípad začali zaujímať aj samotné povstalecké orgány. Ďalšie šetrenie však bolo prerušené vzhľadom na vývoj vojenskej situácie, keď nemecké vojská začali znovu obsadzovať Turiec. Keď sa 1. októbra 1944 nemecké bezpečnostné orgány dozvedeli o udalosti, už o dva dni zahájili podrobné šetrenie. K objasneniu prípadu mala dopomôcť rekonštrukcia celej udalosti a súčasne bola nariadená exhumácia obetí.
Morálne zadosťučinenie obetiam masakry sa však dostalo až nedávno. V roku 2004 prokuratúra vydala v spomínanej veci pokyn na začatie trestného stíhania pre trestný čin vraždy, ktoré však pre úmrtie páchateľov bolo zastavené. Vyšetrovanie však dospelo k záveru, že „...partizáni oddielu tretej roty 8. oddielu prvej československej partizánskej brigády J. V. Stalina sa dopustili zločinu proti ľudskosti tým, že spáchali trestný čin vraždy voči civilnému obyvateľstvu.“
Otázniky aj po rokoch
Okolo udalostí, ktoré sa odohrali na Sklenom 21. septembra 1944 stále ostáva niekoľko záhad. Určite najčastejšie sa kladie otázka, na ktorú čakajú odpoveď nielen príbuzní obetí, ale aj súčasná historiografia. Čo bolo motívom tohto nezmyselného činu?
Oficiálnym dôvodom partizánskeho vraždenia bolo údajné zastrelenie dvoch partizánov v obci, čo sa však doteraz žiadnym spôsobom nepreukázalo. (Podľa niektorých ľudí zo Skleného mohla byť motívom aj likvidácia civilistov utekajúcich z povstaleckého územia, ktorá mala byť údajne dielom miestnych kolaborantov s fašistickým režimom. Ale aj toto tvrdenie sa po rokoch ťažko hodnoverne dokazuje – pozn. red.). Partizánov určite provokovala aj príslušnosť miestneho obyvateľstva k Deutsche Partei alebo Freiwillige Schutzstaffel, ktoré boli na povstaleckom území zakázané. Podľa súčasných historikov by viac svetla do prípadu mohlo vniesť odtajnenie a sprístupnenie dokumentov z ruských a ukrajinských archívov.
O osudnej udalosti, ktorá sa odohrala počas SNP historiografia dlho mlčala. Podobné tragédie ako na Sklenom sa udiali aj na ďalších miestach po celom Slovensku. Najmä totalitný komunistický režim sa snažil zamlčovať pravdu o týchto udalostiach, ktorá by mohla naštrbiť rokmi nekriticky budovaný obraz o SNP. Preto jednou z úloh bezpečnostných zložiek bolo zhabanie a odstránenie dokumentov a záznamov súvisiacich nielen s udalosťami na Sklenom, ale aj s ďalšími udalosťami na celom povstaleckom území. Po celý čas masová exekúcia na Sklenom ostávala len v rovine verejného tajomstva.
Satisfakcia
V roku 1994 pri päťdesiatom výročí od tragédie sa konečne podarilo v obci postaviť pamätník obetiam. Je to čiastočné zadosťučinenie aj pre siroty a vdovy popravených mužov, ktoré sa po vojne stali objektom novej perzekúcie. Pre ich nemeckú národnosť sa z nich tentoraz v oslobodenej republike stali doslova druhotriedni občania, bez nároku na prídely stravy či ošatenia. Väčšina z nich stratila celý svoj majetok a dokonca príbytky mnohých prešli bezodplatne do rúk nových majiteľov.
Autor: René Škandík
