SKLABINSKÝ PODZÁMOK. V Sklabinskom Podzámku si v sobotu miestni obyvatelia spolu s predstaviteľmi SZPB, hosťami zo susedných obcí, mesta Martin a ŽSK pripomenuli 70. výročie vypálenia obce fašistami. Súčasťou spomienok bola na obecnom úrade otvorená aj výstava venovaná tejto tragickej udalosti.
Miestni pomáhali partizánom
V Kantorskej doline najprv pôsobila dvanásťčlenná skupina partizánov, ktorú do hôr priviedol Viliam Žingor spolu Ivanom Visockim. Postupne sa však rozrástla.
„Ubytovali sa v robotníckom domci za Matejé. Na druhý deň, asi 800 metrov od terajšieho pamätníka v Kečke, začali budovať bunkre, aby sa mali kde utáboriť ďalší prichádzajúci partizáni, ktorých prišlo okolo 340 aj s ich veliteľom Petrom Alexejovičom Veličkom,“ začala rozprávanie starostka Sklabinského Podzámku Božena Drobková.
Pomocnú ruku im podal horár Michal Boďa s rodinou v horárni na Kaplne, kde sa stretávali partizáni bez rozdielu národnosti. Horár ich zásoboval puškami, potravinami ktoré mu dávali veľkostatkári z Dražkoviec - Jozef Matuľa, Július Vanovič, Jozef a Miloš Halienovci.
V auguste 1944 prišla do Sklabinského Podzámku aj početná skupina francúzskych vojenských utečencov z Maďarska. Štáb francúzskych partizánov sídlil v dome Jozefa Šaláka pod velením veliteľa Georga de Lanurien.
„Naša obec sa tak stala dôležitou partizánskou základňou. Hrdinovia sa postavili na odpor proti nemeckej bojovej skupine Schill, ktorej sa podarilo preniknúť do Turca,“ vysvetľovala starostka.
Ľudia pred nebezpečenstvom utekali
Partizáni podnikali rôzne akcie a útoky na železničné trate a cesty, kde boli nemecké jednotky. Hliadky schádzali pre informácie do dedín.
„Dňa 29. septembra 1944 sa povyše našej dediny stretla partizánska hliadka s nemeckou a došlo k prestrelke. Partizáni zabili dvoch Nemcov a odveta nenechala na seba dlho čakať. Keď sa ľudia dopočuli, čo sa stalo, narýchlo si pobalili pár vecí a aj s dobytkom na vozoch utiekli i do doliny, kde ich prichýlili hory a barónov domec na Struhárni,“ pokračovala v rozprávaní starostka, ktorá medzi utekajúcimi mala tiež svojich príbuzných.
„Žije teta Anna Očková i ujo Ondrej. Teta mala vtedy iba 20 rokov, ujo ešte menej. Čo vám poviem, báli sa ako všetci. Bolo to pre nich strašné, veď utekali pred smrťou. Dodnes na to neradi spomínajú.“
Ďalšími žijúcimi svedkami nezabudnuteľných udalostí sú Ondrej Drobka Kalužiare, Ondrej Roháčik Kováče, Ondrej Očka ml., Slavomír Chmúrny, Belo Kurhajec, Miloš Očka, Pavol Hanulík, Vladimír Očka, ktorého ako dieťa ranilo v martinskej nemocnici.
Zastrelili hluchonemého
Posledný septembrový deň roku 1944 sa stal čiernym dňom v histórii Sklabinského Podzámku. Dedina po útoku fašistov zhorela do tla.
„Pri úteku do doliny Nemci postrelili Annu Bukovú, ktorá sa našťastie zo zranení neskôr vystrábila. O život ale pri kostole sv. Heleny, neďaleko poľa, prišiel hluchonemý Pavol Láclavík. Miloša Roháčika – Ľuptáke odvliekli Nemci do zajateckého tábora v Drážďanoch. Len najstarší pamätníci si spomenú na horára Ríhu z domca na Líške jame, ktorého fašisti postrelili a s rodinou odvliekli do zajatia. Na zimu v roku 1944 ľudí našej obce prichýlili rodiny v Turčianskej Štiavničke, na Kalníku a v Konskom, kde bývali až do znovupostavenia Sklabinského Podzámku v roku 1947,“ listuje v historických kapitolách obce starostka Božena Drobková.
Tragické udalosti z roku 1944 súčasníkom pripomínajú viaceré pamätníky v Sklabinskom Podzámku. Je to aj odkaz pre mladšie generácie, aby nezabudli.
