Ako by kapitán mužstva zhodnotili vystúpenie Fomatu v jesennej časti tretej ligy?
- Prvá polovica súťaže nebolo z našej strany najhoršia. Ofenzíva parila medzi to najlepšie, čo liga ponúkala, veď sme strelili najviac gólov. Takisto obrana fungovala celkom dobre, o čom svedčí, tretí najnižší počet inkasovaných gólov. Škoda len troch úvodných stretnutí na ihriskách súperov. Všetky sme prehrali a práve nejaké body z týchto duelov chýbajú k úplnej spokojnosti. Takisto stále mrzí vypadnutie v štvrtom kole slovenského pohára na pôde Rožňavy. V prípade postupu nás čakalo stretnutie proti Dunajskej Strede, ktoré by bolo pekným vyvrcholením jesene.
Kritizovať či chváliť výkony hráčov majú v popise práce iní ľudia, no napriek tomu skúste zhodnotiť svoje pôsobenie na ihrisku?
- Pre mňa bola práve skončená jeseň zvláštna, pretože som päť rokov nebol zranený. Teraz ma pribrzdila pomerne dlhá vynútená pauza. Naskočiť potom späť do rozbehnutého vlaku nie je nikdy jednoduché. Od kapitán mužstva sa vždy očakáva, že okrem svojho štandardu odvedie na ihrisku pre svoj tím aj niečo navyše. Tentoraz však na to nebol vďaka spomínanému zraneniu až taký priestor. Vždy totiž chvíľu trvá, kým sa po zranení dostanete do optimálnej pohody. Zima je ale ideálny čas na dobehnutie zameškaného. Preto verím, že na jar už bude zas všetko bezproblémové.
Na začiatku sezóny ste v stopérskej dvojici nastupovali spolu s Petrom Kolenom. V priebehu jesene ho vystriedal Michal Hanek. Ako sa vám s nimi hralo?
- Obidvaja sú výborní futbalisti. S Peťom sme v stopérskej dvojici hrali tri roky a o Mišových kvalitách asi nikto nepochybuje. V podstate vďaka môjmu zranenie musel tréner zloženie obrany prekopať. Chalani si tak svoje posty vymenili a v postate sa vrátili na pozície, kde hrávali v minulosti. Ukázalo sa, že sa tam stále cítia ako ryby vo vode, takže keď som sa vrátil do zostavy, nemalo význam ďalej špekulovať. Treba povedať, že tento ťah trénerovi vyšiel a pomohol zlepšiť našu hru.
Spolu s Mišom Hanekom či brankárom Pavlom Pronajom patríte aj medzi lídrov kabíny. Kedy ste mali v tomto smere najviac roboty?
- Asi po prehratom stretnutí v Čadci. Aj predtým sme síce zakopli v Bytči a Námestove, ale tam aspoň mužstvo podalo solídne výkony. Na Kysuciach to bolo zlé. Aj keď som tam už nemohol nastúpiť pre zranenie po zápase padli aj ostrejšie slová a niektoré veci sme si spoločne vydiskutovali. V ďalších dňoch nasledovali tiež individuálne pohovory s trénerom. Potom sme až do konca jesene v lige neprehrali, takže slová padli na úrodnú pôdu.
Často beriete zodpovednosť na svoje plecia aj vtedy, keď mužstvo dostane výhodu pokutového kopu. Nevidí sa každý deň, aby stopér kopal penaltu ...
- Jedenástky vždy kopú hráči, ktorí už majú niečo za sebou a dokážu ustáť tlak. Ja som nejaké penalty v kritických okamihoch premenil, a tak mi tréner v týchto situáciách dáva dôveru. Túto jeseň nám rozhodcovia prisúdili pokutové kopy len v zápasoch, keď som bol zranený, takže zodpovednosť zobral na svoje plecia Ľuboš Thomka.
Posledný zápas prvej polovice súťaže ste sa neodohrali v Žabokrekoch, ale na starom futbalovom štadióne v Martine. Bol to aj pre vás výnimočný okamžik?
- V prvom rade treba poďakovať ľuďom, ktorí nám to umožnili. Ja som tam hral naposledy pred jedenástimi rokmi a návrat som si užil. Ihrisko je síce väčšie a celkovo si na nové prostredie ešte musíme zvyknúť, no bolo by výborné, keby sme tam našli útočisko. V Žabokrekoch nám síce vychádzali maximálne v ústrety, ale martinský klub by mal hrať na martinskom štadióne pred martinskými divákmi.
