MARTIN. Posledná októbrová streda, jedenásť hodín dopoludnia. V Dome charity svätého Krištofa v Jahodníkoch je asi dvadsať ľudí. Pred zimou sa schovávajú v spoločenskej miestnosti. Niektorí pozerajú na „telku“, iní len tak sedia a podriemkávajú. Na okraj spoločnosti sa mnohí dostali pre rozpad manželstva, alkohol, dlhy, automaty či iné závislosti.
„Chodím tu už asi štyri roky, najmä počas jesene a zimy. Na jar a v lete sa už nejako pretlčiem, aj brigádu si nájdem, ale teraz je to horšie,“ povedal Martinčan Vlado, ktorý nemá vlastnú strechu nad hlavou. Do nocľahárne nechodí, prespáva, kde príde.
„Vždy si nájdem nejaký prístrešok. Chlad ešte ako tak znesiem, ale nesmie na vás pršať. Dá sa to vydržať. Zimy sa však bojím, najmä mrazov.“
Hygiena i jedlo
Nízkoprahové denné centrum je otvorené od šiestej hodiny ráno do poobedňajších hodín.
„Poskytujeme ľuďom bez domova základné životné potreby. Majú sa kde umyť, osprchovať, chlapi oholiť. Ráno dostanú teplý čaj, na obed polievku s chlebom. Dnes je paradajková. Poplatky sú symbolické, majú skôr výchovný charakter. Pomáhame ale aj inak. Napríklad pri vybavovaní dokladov, ale zháňame ľuďom i robotu. Sú tu aj takí, ktorí pred ňou neutekajú,“ povedal František Kočalka, vedúci Domu charity svätého Krištofa.
Pracovníci centra sa starajú aj o oblečenie. Pravidelne organizujú zbierky šatstva.
„Každý kus nám pomôže. Niektorí ľudia k nám už chodia aj sami a donesú, čo už doma nepotrebujú. Organizujú sa však i potravinové zbierky. Najbližšiu plánujeme už teraz v novembri. Naposledy sme boli v jednom obchodnom centre a kupujúci nám pri odchode dávali rôzne potraviny. Z nich potom pripravujeme jedlo počas soboty a nedele,“ pokračoval v rozhovore František Kočalka.
Dávku si odpracujú
Od leta platí, že poberatelia dávok v hmotnej núdzi si musia peniažky zaslúžiť a odpracovať. V centre takúto možnosť dostane desať ľudí.
„Mám z toho radosť. Nielen preto, že nám pomôžu, ale najmä preto, že si snáď začnú aj takúto pomoc vážiť. Sami zistia, že zabezpečenie denného chodu nášho centra nie je samozrejmosťou a že pre jeho fungovanie treba veľa urobiť,“ zauvažoval František Kočalka.
