Gazda Imro zomrel, lebo ho nechceli za vojaka

Chcete vedieť, čo trápilo Turčanov pred sto rokmi? Opäť prinášame prehľad zaujímavostí a káuz v originálnom znení, ktoré riešili redaktori v novinách v roku 1914. Náš región skloňovali v slovenských periodikách naozaj veľakrát.

Častou témou bolo používanie slovenského jazyka na školách. V Slovenskom týždenníku č. 24 z roku 1914 nájdete aj článok s názvom Perzekúcia.

„Asi súčasne so známym osvedčením ministra výučby Belu Jankoviča, v ktorom sľuboval zavedenie materinskej reči do ľudových škôl, zaviedla naša slovenská národná strana agitáciu o hromadné podpisy na petície, ktoré by obce predložiť maly snemu. Podpisy sa sberaly a sberajú ešte aj teraz, ale len v Turci. V hornom okrese to klalo politickým vrchnostiam oči a vyslali žandárov, aby tie už podpísané petície zhabali. V Kláštore pod Zniovom, v Lazanoch a Slovanoch žandári chodili z dom do domu, dozvedali sa, kdo to sberal tie podpisy a vyhrážali sa ľuďom všeliakým spôsobom. Ľud sa všade choval veľmi statne a nezľaknul sa hrozieb.“

Účinky silnej reklamy už dobre poznali

Obľúbenými boli rôzne reklamy na zaručené lieky, ktoré odstránia každú chorobu. Už pred sto rokmi si obchodníci uvedomovali silu inzercie a svoje výrobky preto vychvaľovali jedna radosť.

„Chýrny liek. Na liečenie zrádnika (padúcej nemoce) (nemoc sv. Valentína) na oslabnutie nervov, nervové kŕče a iné podobné nemoce odporúča sa na každý pád užívanie Epilepticon od dr. Weila. Pastile tieto majú výtečný účinok a sú dľa mienky a tvrdenia tunajších a cudzozemských lekárov tým najlepším prostriedkom, hlavne proti nemoci sv. Valentína. Jedna škatulka, obsahujúca 60 pastiliek na jeden mesiac aj s dôkladným návodom užívania stojí sedem korún.“

V čísle 44 vydania Slovenských novín z roku 1914 uverejnili i úsmev vyvolávajúcu reklamu na prípravok proti kuriemu oku. „Bôľ, ktorý nám kurie oko zapríčiňuje a každý krok urobí mukou, snadno sa môže zahnať tým, keď kurie oko odstránime. Lež nie nožom, lebo to by mohlo ľahko spôsobiť otrávenie krvi, ale snadno a rýchle s Fellerovou náplasťou na kurie oči. Stojí len jedni korunu a je tisíce listonošmi, žandármi a turistami, ako najlepšie odporúčaná. Bolenie hlavy a migräna nás netrápi, keď upotrebíme Fellerov migränový kolíček, ktorý utišuje boľasti, chladí a učinkuje blahodarne. Stojí len 80 halierov.“

Odporúčaní pre rodičov bolo tiež neúrekom. „Neriadne trávenie maličkých dietok, hnačka, dávenie, katarr čriev atď. sú následky nesprávneho kŕmenia dietok a tieto zlovestné choroby zapríčinily rodičom už mnoho starostí a žialu. Keď chcete, aby sa vaše dieťa popri vskutku chutnom a ľahko stroviteľnom pokrme pekne vyviňovalo, dajte svojmu miláčikovi Nestleho detskú múčku.“

Ako odprevádzali telesnú schránku

Slovenský denník v čísle 50 v roku 1914 venoval v novinách úmrtiu Pavla Mudroňa až stranu a pol. „Slovenský národ pochoval včera svojho najväčšieho muža, svojho vodcu Pavla Mudroňa. Posledná počestnosť, ktorú mu vzdal, nadobudla rozmerov veľkolepej smútočnej manifestácie. Kdo mohol na šírom Slovensku, pospiechal do Martina, aby odprevadil pominuteľnú telesnú schránku veľkej duše, veľkého umu a zlatého charakteru na posledný odpočinok, do tej našej slovenskej zeme......“

V 44 čísle Slovenských novín nájdeme i trpko úsmevnú správu o neúspešnom odvode k armáde. „Zomrel, lebo ho nechceli za vojaka. V Arade hlásil sa ku vojsku gazda Imro Kováč, ktorého ale neprijali, lebo mal už vyše 70 rokov. Toto ho tak zronilo, že prijdúc domov, obesil sa na hradu. Podobné stalo sa aj istému maliarovi v Pešti, ktorý bol už tiež vyše 60 rokov. Aj jeho neprijali, aj on odišiel domov, lenže sa neobesil, ale čakal až časopisy jeho meno spomenú. To sa na druhý deň aj stalo a cieľ bol dosiahnutý.“

Hodžove súdne štrapácie

Slovenský denník v čísle 127 uverejnil napríklad reakciu čitateľa na predošlý článok o tom, že v Tisovci potupili slovenčinu, pretože jedna z pozvánok obsahovala maďarský výraz.

„Od remeselníckeho alebo roľníckeho mladíka, ktorý po skončení 6. triedy elementárnej školy žiadnu strednú ani odbornú nenavštevoval, ba snáď za chotár svoje rodnej obce ani nebol, súkromne sa nevzdelával, nemožno vyžadovať, aby literárnu reč a jej pravopis vedel a u maďarského tlačiara pozvánku správne dal vytlačiť. Je to chyba jednoho, ktorú majú mladíci nielen v Tisovci, ale i v Mikuláši, Martine...“

V tomto vydaní sa tiež dočítame o nekonečných ťažkostiach Milana Hodžu.

„Milan Hodža zas pred súdom. Ťažko dolieha ruka maďarskej justície na Milana Hodžu, redaktora Slovenského Týždenníka. Od pol roka ustavične ho súdia pre tri články. Doposiaľ mal viac trestných pojednávaní, z ktorých si odniesol jeden mesiac obyčajného väzenia a ztratu politických práv na dva roky. Potom jeden mesiac pre politizovanie bez kaucie, tretí trest šesť mesiacov štátneho väzenia a 1000 korún pokuty namerali mu nedávno, 16. júna. A dnes zase stál pred súdom, obžalovaný, že v článku O tej viedeňskej politike dopustil sa urážky veličenstva a že poburoval proti stávajúcej štátnej forme.....“