republike. Ivan Ferenc je šťastne ženatý, má dve deti a už vyše dvadsať rokov býva s rodinou v Martine.
Spomínate si, ako ste trávili 17. novembra 1989? Kde ste vtedy boli?
- Viem to úplne presne. Bol som v tom čase dôstojníkom československej ľudovej armády a slúžil som na útvare v Českej republike v Strašiciach. Bol akurát piatok a ja som spolu s rodinou čakal návštevu. Mali prísť svokrovci zo Slovenska. Po privítaní sme si stihli len trošku pohovoriť a dať si zopár uvítacích drinkov, keď ma odvolali do kasární, lebo vyhlásili pohotovosť na základe udalostí v Prahe. Musel som ísť do kasární, pretože náš útvar mal špeciálne poslanie na ochranu hlavného mesta. Manželka nemala o mne žiadne informácie, lebo sme mali zákaz čokoľvek oznámiť komukoľvek von z kasární a strávila aj so svokrovcami pár dní bezo mňa. Domov som sa vrátil asi po týždni, keď sa situácia stabilizovala a vtedajší minister obrany vydal oficiálne vyhlásenie, že armáda nebude reagovať a vojaci neopustia kasárne.
Vaša rodina sa teda o vás musela poriadne báť.
- Všetko sa utajovalo, takže nevedeli, čo sa deje. Prvé tri - štyri dni nebolo nič zverejnené v médiách, noviny prestali vychádzať a v televízií ukazovali iba to, čo chceli, aby ľudia videli. Čo presne sa dialo 17. novembra, sa verejnosť mimo Prahy a Bratislavy dozvedela až po niekoľkých dňoch.
Bolo teda v tento deň cítiť vo vzduchu dusnú atmosféru?
- Áno, bolo to veľké napätie. Na jednej strane sme si všetci uvedomovali svoje poslanie brániť štát proti nepriateľovi, ako to formulovala prísaha, ale na druhej strane cítili v sebe rozpoltenosť, lebo ísť so zbraňami proti davom ľudí by bol masaker. A do toho sa nikomu nechcelo. Ale odmietnuť splniť rozkaz by v tom režime bola vlastizrada. Napätie, aké prežívali vojaci, ktorí mali byť nasadení na potlačenie demonštrácii v hlavnom meste, bolo tak veľké, že všetci mali z toho zlý pocit. Vyhlásenie ministra o tom, že armáda nebude zasahovať, bolo preto veľkým vyslobodením.
Ako vaši rodičia či rodina prijali to, čo vybojoval 17. november? Spájali s ním zmenu, zlepšenie života, alebo mali hoci aj strach o robotu a nevedeli si predstaviť, čo nás všetkých čaká?
- Ako som už spomínal, niekoľko dní bola v našich médiách totálna cenzúra. Jedine cez rakúske a nemecké televízne správy sme sa dozvedali, ako to vlastne v hlavnom meste vyzerá. Každý situáciu vnímal inak. Podobné revolučné vystúpenia sa už predtým udiali počas leta v Poľsku a v Maďarsku. Pár dní pred udalosťami v Prahe padol v Berlíne slávny berlínsky múr. Už tieto udalosti sme u nás vnímali ako predzvesť nejakej zmeny. Ale nikto presne nevedel akej. Všeobecne sa vedelo, ako funguje život na západe, počúvali sme Hlas Ameriky alebo Slobodnú Európu. Každý určite očakával priaznivú zmenu, uvoľnenie cenzúry, zrušenie vedúcej úlohy komunistickej strany, rozpustenie Štátnej bezpečnosti, rozvoj podnikania, slobodu viery.... Nikto z bežných ľudí vtedy neriešil, čo nám prakticky prinesie zmena režimu. To, že zaniknú sociálne istoty, že tisíce ľudí budú bez práce, bez domova či bez akejkoľvek nádeje na lepší život, na také niečo nikto naozaj ani nepomyslel.
Práve z pohľadu tejto praxe sú mnohí ľudia sklamaní z ponovembrového vývoja a socializmus velebia. Aký máte na to názor? Vám osobne sa so socializmom spája niečo príjemné, či na druhej strane zlé či nebodaj odporné?
- Síce ani ja, ani manželka sme neboli členmi komunistickej strany a nepociťovali sme žiadne perzekúcie v práci, ani v spoločnosti. Mali sme obaja slušný príjem, primerané bývanie a bez problémov sme cez mladomanželskú a iné pôžičky vybavili celú domácnosť. Príjemná bola určite súdržnosť medzi ľuďmi. Veď kto by dnes nechal svoje dieťa v kočíku pred obchodom? Vtedy ich bolo pred predajňou aj sedem a ak dieťa zaplakalo, okoloidúci ho na chvíľu pohojdal, utíšil a išiel ďalej. Našli by sa aj negatíva vtedajšej doby, no pravda je aj to, že niektoré zub času okresal a s odstupom už na tie veci spomínam aj s úsmevom.
Ako vnímate so štvrťstoročným odstupom možnosti, ktoré nám a aj vám nová doba dala?
- Život po revolúcii sa postupne zmenil. Ľudia prestali byť k sebe priateľskí a ústretoví. Predtým si rodiny spolu pomáhali, ale postupným prechodom na „kapitalizmus“ akoby sa viac ľudia začali uzatvárať do seba. Prestali vnímať potreby iných a začali sa starať len a len o seba. Určite veľmi pozitívne vnímam možnosti cestovania, aj keď tie zase závisia od peňazí. Vďaka tomu, že obaja s manželkou máme dobrú prácu so stabilnou mzdou, môžem si plniť veľa zo svojich cestovateľských snov. Ale je stále veľa ľudí, čo napriek otvoreným hraniciam môžu cestovať len prstom po glóbuse, pretože im peniaze vystačia ledva na živobytie.
Vyzerá to, že uplynulých 25 rokov ste prežili celkom v pohode. Všeobecne sa vašej rodine asi darilo...
- Naša rodina sa postupne rozrástla z dvoch na štyroch členov. Ja, aj manželka sme mali stále zamestnanie a pravidelný príjem. Tým sa nám podarilo zabezpečiť pre rodinu pomerne dobrú životnú úroveň. Celé to obdobie od revolúcie v roku 1989 sme prežili celkom v pohode, hoci ani my sme sa nevyhli konfliktom a problémom v práci i súkromí. S manželkou sme však vždy dokázali vyriešiť všetky vážne situácie, ktoré mohli mať negatívny dopad na náš spoločný život. O tom je naša doba. Treba sa správne rozhodnúť a využiť šance, ktoré prináša život.
Myslíte teda, že s príchodom revolúcie mala vaša generácia viac šancí ako vaši rodičia?
- Revolúcia priniesla zmeny aj pre našich rodičov. Ale samozrejme oni v novembri 1989 už boli v pokročilejšom veku a pár rokov po revolúcii odišli na dôchodok. Takže okrem otvorenia hraníc si pozitíva nového režimu veľmi neužili. Skôr to boli negatíva, lebo spoznali aké je to podnikať v trhovom prostredí, ako dokáže konkurencia byť nepríjemná až vražedná, ako tvrdo a nekompromisne sa rokuje pri podnikaní a aký je problém prežiť len s dôchodkom pri stále sa zvyšujúcich cenách.
A čo vaše osobné očakávania? Splnili sa?
- Očakávania boli rôzne. Čo sa týka bežného života, celkom to môžem hodnotiť kladne. Všetko moje úsilie bolo zamerané na vybudovanie spokojného rodinného zázemia, a to sa podarilo. A spoločnosť? Tak výrazne sa od revolúcie zmenila, že to asi nikto nečakal. Ani ja. Slová ako morálka či morálne princípy alebo etika sú už skoro neznáme pojmy. Jedine čo platí, je právo silnejšieho a sila peňazí. A politika? To je kapitola sama o sebe. Každému v politike ide len o jeho zisky a štát alebo ľudia idú bokom.
Čo by malo byť dnes podľa vás inak?
- Slovensko je malá krajina. Nemôžeme existovať bez spojenectva s niekým silnejším. Po rozpade Varšavskej zmluvy a RVHP sme logicky museli vstúpiť do spojenectva s NATO a Európskou úniou. Ale nemali by sme sa orientovať len a len na spojenectvo s Úniou. Bolo chybou, že sme pustili trhy v Rusku a Ázii a najmä, že sme pustili trhy na obchody so zbraňami. Celý svet zarába na predaji zbraní a mohol by to byť aj pre nás významný zdroj príjmov do štátneho rozpočtu.
Aký najväčší luxus ste si v živote dopriali?
- Prežil som veľa zaujímavých a vzrušujúcich okamihov. Každá etapa môjho života priniesla svoje klady a rôzne zážitky. Aj keď je už nová doba, myslím si, že všetko sa nedá merať len peniazmi. To, čo je luxusné pre jedného, sa môže inému zdať ako priemerné. Pokiaľ by to bolo brané vyslovene materiálne, tak najväčší luxus by boli dovolenky pri mori. Z iného pohľadu je pre mňa luxusom mať super rodinné zázemie, zdravých blízkych a pocit spokojnosti s tým, čo som dosiahol.
Žijeme turbulentnú dobu, mnoho ľudí aj na hranici prežitia. Mnohí sa pýtajú: Tak toto sme chceli? Takže, chceli sme/ste až takúto turbulenciu?
- Myslím, že všetci, ktorí štrngotali kľúčmi na námestiach po celom Československu, chceli zmenu. Väčšina z nich nemala ani šajn o tom, čo zmena prinesie. Mladá generácia už nevie, čo sú to sociálne istoty či bezplatné zdravotníctvo. Dobu pred revolúciou poznajú už len z počutia alebo z médií, čo sú ale často dosť skresľované informácie. Staršia generácia preto takéto turbulencie skôr prijíma negatívne. Oni zmenu videli v otvorení hraníc, slobodnom podnikaní a v slobode náboženstva i médií. To, čo sa udialo navyše, hlavne úpadok životnej úrovne, preto berú veľmi negatívne.
A vy osobne ste viac optimista alebo pesimista, keď sa pozeráte na život okolo seba?
- Je dobré dívať sa pred seba s nádejou a mať plány do budúcna. Pri zistení problému vždy radšej hľadám rôzne riešenia, ako by som mal prijať ľahšiu možnosť alebo sa uspokojil s tým, že sa niečo nedá zvládnuť. Keďže som optimista, verím, že sa na Slovensku vyprofiluje pár silných strán, ktoré sa síce navonok budú biť o moc, ale v zásade im vždy pôjde o záujmy Slovenska a jeho občanov. Možno ja sa toho už nedožijem, je to v rukách mladých, aby presadili zmeny, ktoré budú pozitívne pre náš život na Slovensku.
