Do Martina ste prišli približne pred dvomi týždňami. Páči sa vám u nás?
- Mesto na mňa urobilo dobrý dojem, je tu útulný hokejový stánok a fanúšikovia, čo vedia tím povzbudiť v správnej chvíli. Myslím, že aj chalani ma medzi seba bez problémov prijali, takže sa absolútne nemám na čo sťažovať.
Do Turca ste prišli z druhej švajčiarskej ligy. Väčšina hokejistov zvyčajne putuje opačným smerom ...
- Minulá sezóna neskončila vôbec dobre, pretože sme s Chomutovom vypadli do druhej ligy. Bolo si treba poriadne vyčistiť hlavu, a tak som na dva mesiace dal hokej úplne bokom. Potom sa bolo treba niekde rozohrať a vhod prišla možnosť ísť na mesačnú výpomoc do Švajčiarska. Mal som na stole i nejaké ponuky z českej extraliga, ale tam sme k dohode nedospeli. Následne sa ozval Martin a s jeho funkcionármi sa nám podarilo uzavrieť kontrakt do konca sezóny.
Čo nakoniec rozhodlo o tom, že v tejto sezóne zakotvíte v Martine?
- Seriózne jednanie a dobré referencie od Kuba Čecha. O tom, že slovenské extraliga má svoju kvalitu, ma presvedčili úvodné stretnutia v drese Mountfieldu. Na moje pôsobenie v krajine pod Tatrami sa teším.
V súčasnosti hráte na poste stredného útočníka, no často vás tréneri využívali aj na pravom krídle, čo sú z pohľadu útoku defenzívnejšie posty. Aké úlohy vám na ľade najviac sedia?
- V podstate je to jedno. Vždy mávam v zápasoch aj dosť defenzívnych úloh, čo mi nerobí žiadny problém. Na ľade treba za každých okolností a na akomkoľvek poste odovzdať čo najviac pre mužstvo. Potom sa zväčša vyhráva, všetci sú spokojní a vtedy nik veľmi nerieši, či ten hrá tam a druhý zas inde.
Prvý veľký úspech ste dosiahli ešte v sezóne 1999/2000, keď ste so svojim tímom Kootenay Ice vyhrali jednu z troch najkvalitnejších kanadských juniorských súťaží WHL. Spomeniete si ešte na tie časy?
- Do Severnej Ameriky som odchádzal ako osemnásťročný. Jednoducho povedané, hodili ma medzi žralokov a bolo treba prežiť. Ich štýlu hokeja a veciam okolo neho sa mi podarilo celkom rýchlo prispôsobiť. Za morom Európan nič nedostane zadarmo, no na druhej strane sa tam môže aj veľmi veľa naučiť.
Že ste boli naozaj dobrý žiak sa do bodky potvrdilo na MS do 20 rokov. V roku 2000 vo Švédsku ste s partiou okolo Martina Havláta vybojovali pre samostatnú Českú republiku historicky prvý titul juniorských majstrov sveta...
- Boli to fantastické dva týždne. Turnajom sme prešli bez prehry, vyhrali základnú skupinu, kde hrala Kanada i USA. Celý šampionát sa niesol v defenzívnejšom duchu a aj naše finále proti Rusom skončilo 0:0. Nakoniec sa nám papierového favorita, ktorý dovtedy nestratil ani bod a v semifinále vyradil Kanadu, podarilo zdolať po samostatných nájazdoch. Tie pocity tesne po stretnutí sa slovami nedajú opísať. Keď také niečo zažijete, zostane to vo vás celý život.
To ste zrejme ešte netušili, že o dva roky neskôr si v drese Caroliny Hurricanes zahráte finále Stanley Cupu proti, v tom čase, extrémne silnému Detroitu Red Wings. Bol to vrchol vašej kariéry?
- Možno s výnimkou zlatej olympijskej medaily je Stanley Cup najcennejšou hokejovou trofejou. Vtedy som mal len 22 rokov a v takom veku si človek ešte úplne neuvedomuje, že hrať vo finále proti legendám ako Sergej Fiodorov, Igor Larionov, Nicklas Lidström, Brendan Shanahan či Chris Chelios nie je bežná vec. Neskôr by som si také niečo užil určite viac. Celé finále sa zlomilo v treťom zápase. V Detroite sa nám podarilo raz vyhrať, a tak sa séria sťahovala do Caroliny za stavu 1:1. Spomínané tretie stretnutie rozhodol v 15. min tretieho predĺženia Igor Larionov a nasmeroval Red Wings za ziskom hokejového grálu. Keď sa na to pozriem spätne, asi to bol naozaj vrchol mojej kariéry.
V juniorskej WHL ste sa stali najproduktívnejším hráčom a zároveň i najlepším strelcom play off. Dokázali ste ustáť aj náročnú jazdu Stanley Cupom, ktorá sa skončila až vo finále. Dá sa povedať, že kanadský štýl hokeja vám sedí?
- Za morom sú užšie klziská, viac kontaktu, častejšie sa strieľa. Všade je bližšie, hrá sa rýchlejšie, stretnutia majú vyššie tempo, rodí sa viac šancí, a tak je v zápase viac vzruchu. Fyzickejší hokej mi sedí, no mám pocit, že je atraktívnejšie i pre divákov.
Takisto v Európe ste zažili nádherné časy. Najmä počas sezóny 2011/2012 ste na vlastnej koži okúsili neuveriteľnú hokejovú hystériu v Brne. Vedeli ste vtedy zohnať lístok na finále proti Pardubiciam?
- Len veľmi ťažko. Hovorilo sa, že v tom čase by Kometa vypredala aj päťdesiattisícovú arénu. V Brne je hokejová eufória dodnes a ľudia tam chodia na zápasy radi. Keby sa nám niečo z toho podarilo preniesť aj do Martina, bolo by to super. V zásade platí jednoduchá rovnica. Ak hrá dobre tím, ľudia prídu.
Na záver nám ešte prezraďte, aký cieľ ste si dali pred príchodom do Martina?
- Budem sa snažiť predovšetkým o to, aby som prispel k dobrému fungovaniu tímu. Keď sa bude dariť mužstvu, pôjdu hore aj výkony jednotlivcov. Verím, že do play off sa prebojujeme a tam už je možné naozaj všetko. Viem o čom hovorím, veď v spomínanej sezóne 2011/2012 sme s Kometou skončili v základnej časti na ôsmej priečke a našu cestu vyraďovacou časťou zastavili až vo finále Pardubice.
